Staré arabské príslovie hovorí, vraj ak chceš hovoriť pravdu, maj pred dverami osedlaného a dobre podkutého koňa. Z dôchodku si nemôžem dovoliť taký prepych, nuž mi tam z koňa zvýšila len podkova na prahu vonkajších dverí. Netreba ju napájať ani kŕmiť, pred zimou ju prikryjú veľké listy z javora a ihličie borovice.
Stojí tam sosna
ihlice nite krosná
utkaná zo sna
Stará hrdzavá železná podkova, ktorá chránila kopytá dávneho a zabudnutého koňa, mi veselo cinkla o rýľ pri kopaní záhrady. Očistil som ju, Zuzana ju natrela na červeno a podkovienku, ten magický neuzavretý tvar oválu, sme položili na drevený prah. Nepribili sme ju, aj keď má dierky pre klince podkováky. Je tam dlhé roky, ani sa nepohla, iba prináša šťastie, ochranu a zázraky. Jedným zo zázrakov je fakt, že ju ešte nikto neukradol, hoci nie je chránená nijakým ostnatým plotom, bránou s alarmom, nestráži ju rozzúrený hotdog či buldog. Možno riskujem, keď toto uverejním, ale spolieham sa aj na slová nórskeho fyzika Nielsa Bohra. Keď sa priatelia čudovali, že taký geniálny vedec verí babským poverám a pri vchode má podkovu, povedal: Neverím tomu, ale aj tak to funguje.
A tak môžem hovoriť a písať pravdu bez toho, aby som pred domom musel mať pripraveného koňa. Pravda je dnes povolená, nie je zakázaná. Mnohí tomu veria, aj keď to nefunguje. Pravdu sme totiž zrušili, pretože relativistická ideológia konzumu a zisku zotrela hranicu medzi lžou. Nezakazuje pravdu, ale ani klamstvo, ktoré sa stáva cnosťou a obdivom.
