I ket ňe až calkom tak, bo dachtore slova už vtedy, pred pejdzešat rokami začali zapadac prachom. No a tak sme še naučeli šumne krasňe po slovenski, spisovne. Samozrejme, učic še po slovenski nam vtedy pripadalo šmišne. Tota slovenčina bula dajaka šlizka, dajaka vibigľovana, aj zos totim hlasom mušel človek dakusčičko inakši špivac a kto nechcel ostac šmišni, zochabel sebe toto jazikove špivane šariske.
Dajak še to tak vyverbelo ozdaj už od nepameci, že kto hutori po slovenski, je vzďelani a mudri, kto po šariski, či nebodaj po rusnacki, je glupi, - nit mu pomoci. Priznam še, i ja som sebe to mišlel, preto moja mašinka v hlave co mi jak každemu dvojjazyčnemu spolehlivo funguje, krucela svojo koleska medzi slovenskima i šariskima slovami jak še patrelo. Až prišol dzeň, ket som čul literarno vedecke pojednane o Goethemu od predsedničky Matky Ruskej z Juhoslavii v našim jaziku, v šariščine. A to už bula inakša špivanka. To už nebul jazik takzvanich ľudovich zabavačoch, čo do neška virabjaju z dialektu simbol palenčenej sprostoti. Bulo to v Medzilaborci ket Rusnaci mali perše stretnuce okolo narodnosci a svojeho rusnackeho jazika. Jake ščesce, že na poslednu chviľu začali zos svojim jazikom daco robic. A jak še to šumne vtedy ukazalo, co to ten jazik znamena za bohactvo. Presne jak napisal košicki rodak, maďarski spisovateľ Marai: Jazik je moja domovina. Ta už neznam či še da krajši povedac co pre človeka znači jeho macerinski jazik.
