Povedzme si o slovensko-rómskej otázke aj voľačo „pekné", nech už tie noviny nie sú také depresívne. Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom! Nefunguje, čo? Ani z jednej, ani z druhej strany...
Prvá súvisela so zmenou výrazu na označenie cigánskeho etnika na začiatku 90. rokov z „Cigán" na „Róm". S dôsledkami nedostatočnej a nesprávne vedenej mediálnej kampane súvisiacej s touto zmenou sa stretávame dodnes, keď v spoločnosti prežíva presvedčenie, že demokracia zamietla pod koberec cigánsku otázku formálnou zmenou názvu etnika. Názov Róm však Cigánom nevnútila nijaká vláda, prišli s ním sami na 1. svetovom kongrese Rómov v roku 1971, pretože ide o väčšinový názov príslušníkov tohto etnika v Európe. Pravda je, že sa Rómovia chceli pri oficiálnom názve etnika vyhnúť pejoratívnym asociáciám, ktoré nesú staršie označenia „cigán", „gypsy", „gitano" a pod.
Nik však na Slovensku nevymazal slovo Cigán zo slovníkov a dodnes sa tento v slovenčine najstarší výraz pochádzajúci z perzského „Atsinkan" (pracujúci s kovom) uvádza v kodifikačných príručkách ako základný. Pri ňom sa ďalej uvádza novšia podoba Róm. Tá sa, samozrejme, rešpektujúc vôľu samého etnika, používa bežne aj v oficiálnych materiáloch. O pravopise slova Róm a jeho odvodenín aj o pôvode a podobách ďalších označení etnosociálnych skupín pochádzajúcich z Indie (Dóm/Dom, Lóm/Lom, Boša, Gnčhu, nuri, zitt) jestvuje množstvo odborných článkov, ktorými sa, žiaľ, u nás zaoberajú iba uzavreté komunity odborníkov - jazykovedcov, antropológov, etnografov. Veď načo popularizovať poznanie ľudí, ktorí sa so zápalom niečomu venujú. Stačí, že budeme vyzývať, aby aj majorita prejavila záujem o kultúru minority.
Druhá mediálna spomienka je obrazová. Rómky s veľkými taškami sedia na letiskách - v Belgicku, Anglicku a inde. Nik však nenakrúcal slovenské ženy s kuframi na letiskách v USA, na železničnej stanici v Bratislave alebo v autách personálnych agentúr, ktoré ich z východného Slovenska vozia do Rakúska opatrovať starých a nevládnych, a ako sa potom mnohé s plačom vracajú po zlých skúsenostiach. Tvárime sa, že je to pozitívne, akási „dozamestnanosť". Skutočnosť nie je ružová. Má niekto odvahu hovoriť o tom?
