Tichý stolík uprostred hluku. Letné čítanie prílohy Fórum pokračuje chatrnou hriankou s umelou marmeládou na raňajky a geniálnym tvarohovým koláčom v podvečer.
Asi by bolo čestné rovno sa priznať, že nie som kaviarenský typ. Neznamená to, že by som proti kaviarňam niečo mal, to božechráň! Len si uvedomujem, že keď sa vyskytnem v kaviarni, cítim sa ako - na návšteve.
Spišská krčma
V Spišskom Štiavniku bola a je iba krčma, kde sa vypilo toľko borovičky a rumu, že by obstála v súťaži s kdejakou prístavnou putikou, či by sa už súťažilo na litre a hlavu, alebo na celkový objem vypitého alkoholu. Z kaviarenských vymožeností mala len biliardový stôl. Nie dlho. Pri jednom účtovaní Ličanského s Vyšnokončarmi poslúžil chvíľu ako veliteľské stanovisko oboch strán, ale keď sa tam napchali všetci odrazu, ozvalo sa mohutné "rup!" a tým biliard v Štiavniku prakticky skončil skôr, než začal.
Krčma sa nevolala nijako, len „karčma" a starí chlapi si v nej kupovali do desaťstupňového piva za štamperlík sirupu, pivo si ohrievali elektrickou špirálou. Do tej krčmy viedli dva schody a ktosi na čelo vrchného schodíka roztrasenou rukou napísal - Zbohom, zdravý rozum. Nápis bol najskôr červený, potom vybledol, až sa stratil úplne, ale kým trval, pôsobil naozaj ako memento.
Ibaže len pre tých, ktorí šli okolo. Konský záprah starého otca, míňajúci krčmu, sám od seba odbočil z cesty a zastal pod jej oknami. Ak sa starý otec do polhodiny nevrátil, sám od seba aj odišiel. Kone s vozom vošli do dvora, a furmana nikde. Stará mama si len založili ruky v bok, a už sme s bratrancom Stanom sadali na bicykle. A starý tato, nekonečný dobrák aj za triezva, sa po troch pivách roztopili v širokých úsmevoch a ešte širších objatiach. Mne sa vtedy zdalo, že sa im do náručia zmestí celý svet.
Hotel Európa
Aj keď sa v kaviarni stále cítim trochu nesvoj ako človek odinakiaľ, keď prídem do cudzieho mesta - a pre mňa je každé mesto cudzie - rád sa do nej uchýlim. V kaviarni som bol prvý raz, keď som mal šestnásť.
Podvečer som zo školy chodieval okolo kaviarne popradského hotela Európa a nakúkal som cez veľké vysvietené okná. Zariadenie mala štýlové, bol to typ veľkej mestskej kaviarne s pódiom pre orchester, dlhým barovým pultom, mramorovými stolíkmi, tapacírovanými boxmi, lietačkami so sklenenými držadlami do kuchyne i do samotnej kaviarne - kaviareň, ako sa patrí.
Odhodlával som sa rok a mesiac a keď som dostal výplatu z letnej brigády, vošiel som a očami veľkými ako tie dobošky, ktoré som si chvíľu na to objednal a k tomu čiernu kávu, som ten svet, o ktorom som dovtedy len čítal, hltal, akoby som sa bál, že ma o chvíľu vyvedú, lebo veď ja sem nepatrím. Až keď som si dal tretí hlt kávy, ktorá mi vôbec nechutila, trocha som sa upokojil. Vlastne ma upokojil vrchný. Podišiel k môjmu stolu a bez slova, s jemným chápavým úsmevom, posunul predo mňa cukorničku. Nevidel som ju, hoci stála uprostred stola.
To bol rok 1978 a moja prvá káva v živote, od tretieho hltu už aj osladená a teda pitná pre môj vlastne ešte detský jazyk. Takú silnú a novú chuť som potom, už spoznal až keď som ochutnal olivy. Aby som nezabudol - do kaviarne som si priniesol Remarqua, bol som predsa gymnazista. Druhák!
Hotel Sevilla
Sú kaviarne, na ktorých sa podpísali dejiny, a sú aj také, v ktorých sa dejiny tvorili. A sú aj také, ktoré si dokázali stvoriť svet samy.
