Dvadsať stratených ľudských životov v temnom podzemí handlovskej bane nás donútilo na chvíľu sa zamyslieť, a akosi mimovoľne tiež odhalilo čosi, čo inak zostáva ukryté pod povrchom.
Tragédia nám pripomenula náš sklon hľadať vinníka za neúspechy a zlyhania skôr v okolnostiach, osude alebo náhode než v konkrétnych činoch konkrétnych ľudí.
Okolnosti aj náhoda nepochybne hrajú v behu života veľkú úlohu, ale od každého okamihu je tiež spätne možné rozplietať niť malých aj väčších rozhodnutí a ich dôsledkov. Ak by sme za udalosťami videli viac minulé činy a rozhodnutia než osud, asi by sme sa viac pýtali, ako sa napríklad investuje do bezpečnosti v bani, ktorá potrebuje dotácie, aby prežila.
Ťažba v baniach je dotovaná, aby sa udržali pracovné miesta, hovorievajú politici. Tisíce ľudí v regióne tlieskajú a miliónom ostatných, ktorí sa na to skladajú malými čiastočkami, je to ľahostajné. Dotácie sú klasickým príkladom uprednostňovania okamžitého úžitku a „viditeľnej“ politiky pred riešeniami, ktoré sú možno menej efektné, ale skutočne dlhodobé.
Uživili by sa aj inak
Pozrime sa na pár základných faktov. Hornonitrianske bane, teda spoločnosť, v šachte ktorej našlo pred pár dňami smrť 20 ľudí, dostávajú už od roku 1994 každoročne dotáciu zo štátneho rozpočtu v priemernej výške približne 90 miliónov korún (spolu do konca minulého roka 1,33 miliardy korún, teda 44,3 milióna eur).
Bane štát podporuje aj mimoriadnymi dotáciami napríklad na otváranie nových ložísk (vlani na to dostali 500tisíc eur), a aj tým, že prednostne vykupuje elektrinu, vyrobenú z hnedého uhlia.
Aj preto na ťažbu prispievame aj vo zvýšení ceny elektrickej energie – rodina s priemernou spotrebou zaplatí preto navyše o 5,36 eura ročne.
Ak odhliadneme od otáznikov o efektivite vynakladania verejných zdrojov vzhľadom na množstvo vyrobenej energie (menej ako 10 percent celkovej spotreby), náklady spojené s ekologickou záťažou a podobne – zostávajú tu aj otázniky, týkajúce sa hlavného cieľa dotácií, totiž udržiavania zamestnanosti v regióne.
Je jasné, že Hornonitrianske bane sú veľmi veľkým zamestnávateľom a náhly koniec ich činnosti by na nejaký čas spôsobil ľuďom v regióne vážne existenčné starosti. Nie je však nijaký dôvod myslieť si, že by sa ľudia, pracujúci dnes v baniach, nedokázali uživiť aj inak, a bez pomoci ostatných.
Mohli sa vzdelať
Ak vychádzame z toho, že Hornonitrianske bane majú 4tisíc zamestnancov, od roku 1994 doteraz štát vynaložil len v priamych dotáciách z rozpočtu (ďalšiu pomoc teraz opomeňme) na jedného ich zamestnanca vyše 11tisíc eur, čiže takmer 334 tisíc korún. To je dosť peňazí na to, aby každý z týchto ľudí mohol získať kvalitné vzdelanie, užitočnú kvalifikáciu alebo hoci len dobre zaplatené voľné mesiace, potrebné, aby si našli inú, od budúcich dotácií nezávislú a určite menej rizikovú prácu.
