Lenže časy sa menia a problémy majú aj oveľa väčšie literatúry ako naša.
Egon Ammann pôsobil na trhu dvadsaťdeväť rokov a v tvrdej konkurencii si vybudoval obdivuhodnú pozíciu. Súborné dielo básnika Osipa Mandeľštama, Dostojevskij v nových kritických vydaniach, Kniha nepokoja od Fernanda Pessou dokonca v dvoch rozličných prekladoch a ďalšie ambiciózne projekty, ktoré nadchýnali znalcov i kritiku. Vydavateľ sa dostával tiež na rebríčky bestsellerov najmä vďaka Francúzovi Éricovi-Emmanuelovi Schmittovi.
Kmeňový švajčiarsky autor Thomas Hürlimann vyšiel aj v slovenčine a v prekladoch máme niekoľko knižiek z katalógu vyše tisícky kníh. Na jar 2010 príde koniec. V tlačovej správe sa za hlavný dôvod označuje „situácia na trhu, ktorá je pre literatúru čoraz ťažšia“.
Môj berlínsky kamarát Olian strávil prednedávnom vo vydavateľstve Ammann pracovný polrok. Nedostával plat a z biedneho vreckového nevyžil. Má tridsaťosem rokov, špičkové vzdelanie, z francúzštiny preložil tri romány, no v knižnej brandži je prakticky nezamestnateľný. Olian sa zaradil do rastúcej armády večných praktikantov. Z vydavateľstva Ammann znechutene odišiel. Neplatili, nemali z čoho. Po Európe i zámorí sa potĺka čoraz viac humanitne vzdelaných ľudí bez perspektívy.
Ekonóm namietne, že sa môžu rekvalifikovať. Iste, lenže na Slovensku už prakticky zanikla mladá generácia literárnych prekladateľov a ak to takto pôjde ďalej, rovnako to dopadne vo vyspelejších ekonomikách. Naši ešte nedávno nádejní germanisti či romanisti otročia vo firmách, aby sa uživili. Občas mi zavolajú, keď ich pochytí nostalgia za knihami, alebo prepadnú zúfalstvu, že ich život stratil zmysel. Rád im rozprávam, ako sa žije spisovateľom v slobodnom povolaní – hneď im je veselšie a s vervou sa pustia do tlmočenia šéfových myšlienkových perál.
