Dnes je už jasné, že sociálne podniky, zvlášť takzvané pilotné, patria medzi pochybné slovenské špecifiká. Protekcionizmus a klientelizmus, miera zneužívania verejných peňazí či neprimerané dotácie pre vládnym stranám mimoriadne blízke sociálne podniky a miera možnosti ich fungovania mimo všeobecných pravidiel to len potvrdzujú. Pokus dať si dotáciou preplatiť terénne vozidlo bol nielen pokusom vyťažiť z tohto pochybného systému maximum, ale aj jeho totálnym výsmechom.
Ak prvotným cieľom pilotných sociálnych podnikov bolo pripraviť uchádzačov na trh práce a zároveň ministerstvo práce nevie povedať, koľkí z nich si prácu aj našli, čiže nevie, či a v akej miere dosahujú svoj cieľ, len to potvrdzuje zvláštny prístup k samotnej veci aj k dotáciám. Ako aj podozrenie, že od začiatku ide o bezrizikový tunel. Teoreticky by sociálny podnik mohol byť dobrou vecou – musel by však byť realizovaný čestne a nie ako prvoplánový biznis. V tom prípade by však už nemuselo ísť o takzvaný sociálny podnik, ale podobne ako v zahraničí o podniky, ktoré majú podobnú činnosť aj bez štatútu sociálneho podniku.
Ak osem pilotných podnikov zamestnávalo 346 ľudí a tí doteraz za 5,63 milióna eur vyškolili 864 ľudí, potom tu čosi zjavne nie je v poriadku. Na jedného zamestnanca pilotného podniku pripadá v prepočte až dva a pol vyškoleného človeka, a to za extrémne vysokú sumu. Tunel ako vyšitý. Zrejmé je aj to, že pracovné pozície v týchto pilotných podnikoch patria za daných okolností medzi najdrahšie v krajine.
