Pre niekoho môže byť konštatovanie v nadpise banálna informácia. O opytovacích , ako o jednom zo spôsobov slovného zaujatia stanoviska k skutočnosti (výzva, zistenie) sa deti učia už v druhom ročníku na základnej škole: „Aké vety poznáme, deti?“ – „Oznamovacie, rozkazovacie a opytovacie.“ Toto elementárne delenie sa v priebehu ďalšieho jazykového vzdelania prehlbuje. Kladenie otázok sa trénuje na hodinách vlastného aj cudzieho jazyka, neskôr v rámci učenia interpretácie.
Zmyslom každého komunikačného tréningu je vedieť uplatňovať získané návyky v bežnom živote. Majú nám pomáhať orientovať sa v realite a efektívne komunikovať. Tieto konštatovania vyznievajú ako zjavné frázy iba dosiaľ, kým neporovnávame. Ja však, žiaľbohu alebo vďakabohu, mám s čím porovnávať, preto mi téma nepripadá banálna.
Do školy som začala chodiť v roku 1972 a napriek tej istej poučke, že „vety poznáme oznamovacie, rozkazovacie a opytovacie“, kladenie otázok nebolo silnou stránkou komunikačných kompetencií mojej generácie. Pýtať sa nebolo žiaduce. Dokonca boli témy, na ktoré sa nesmelo pýtať. Otázka mohla vzbudiť podozrenie, a tak rodičia v úsilí vyhnúť sa problémom vyzbrojovali deti ponaučením: „Na toto sa nepýtaj!“
Pozostatok takej výchovy sa ešte dnes zrkadlí v reklamnom slogane: „Všetko čo ste chceli vedieť, ale báli ste sa opýtať!“ V tomto prípade sa, samozrejme, zvyčajne naráža na tému sexuality, ale naše „bátie“ opýtať sa bolo všeobecné. Často nebolo vhodné ani odpovedať: „O tom v škole nehovor, keď sa ťa budú pýtať!“ Zákaz sa týkal náboženskej orientácie, politiky, príbuzných v zahraničí a tak ďalej. Ako deti sme boli bojazlivé, zahriaknuté, nesebavedomé.
