Masahikovými očami: Prečo Japonci všetko fotia

Bol som na výlete v Nemecku. Jedného dňa som sa vybral okúpať k jazeru. Auto som zaparkoval v uličke medzi domami a aby sa mi ľahšie hľadalo - odfotografoval som si to miesto. Zdalo sa mi jednoduchšie odfotiť si aj názov ulice, než si ho zapisovať. Práve išiel okolo mňa mladý párik a počul som, ako hovorili: „Pozri sa, ten si fotí aj názov ulice. To musí byť Japonec!“ Smiali sa.

Pochopil som, že Európanom nejde do hlavy, prečo Japonci stále všetko fotografujú. Raz sa ma slovenská kamarátka opýtala: „Masa, prečo to robia?“ A iná kamarátka povedala: „Masahiko, ale ty nie si taký Japonec ako ostatní, čo stále všetko fotia!“ Nevedel som, či ide o kompliment, alebo ako to vlastne brať, ale začal som si japonských turistov viac všímať. A naozaj. Stále všetko fotografujú.

V bratislavskom Starom Meste som natrafil na párik – on fotil, ona pózovala. Pri vínnom súdku umiestnenom na fasáde budovy vinotéky robil záber z mnohých uhlov, až ma to začalo rozčuľovať. Načo mu bude toľko rovnakých fotografií? Zistil som, že aj mňa japonská fotománia rozčuľuje. Začal som analyzovať, prečo sme vlastne takí. A začal som od seba: bol som aj ja v minulosti posadnutý fotografovaním? Áno, myslím, že áno. Ale na dôvod si už nespomínam. Opýtal som sa svojej mamy: „Prečo si Japonci všetko fotografujú?“ A ona celá prekvapená odpovedala otázkou: „A to si o nás ľudia naozaj myslia? Ale veď my veľa nefotíme. Iba normálne ako všetci!“

Potom som si spomenul na to, koľko času venoval kedysi môj otec výberu fotografií, keď sme sa vrátili z nejakého výletu. Rovnako moji kamaráti. Môj otec má množstvo fotoalbumov, ktoré si rád prezerá sám. Kamaráti sa zasa radi pochvália druhým, čo nafotili, takže posielajú snímky prostredníctvom počítača.

Otec aj kamaráti sú presvedčení, že ich zábery sú na profesionálnej úrovni. Už počas fotografovania si predstavujú proces výberu najlepších z množstva nafotených záberov a nevedia sa dočkať prezentácie svojich úlovkov.

Pri slávnej budove Opery v Sydney som raz bol svedkom situácie, keď tam zastavil autobus, vystúpili z neho japonskí turisti, začali rýchlo cvakať aparátmi, potom naskákali nazad do autobusu a odišli. Vyzeralo to, ako keď vojaci vystúpia z obrneného transportéra a spustia streľbu zo samopalu.

Ale ja im rozumiem. Viem, že sprievodcovia japonských turistických skupín často informujú, keď urobia zastávku na mimoriadne fotogenickom mieste.

A okrem toho - Japonci majú radi spomienky zaznamenané. Nestačí im len vidieť v danom okamihu, preto radi filmujú a fotografujú. No a veľmi ľahko podliehajú reklame. Zamyslite sa, ktoré značky fotoaparátov, filmov a tlačiarní poznáte. Mnohé sú made in Japan. V Japonsku si každý amatér môže kúpiť najnovšiu a najkvalitnejšiu techniku za najnižšiu cenu na svete. Tvárou reklamnej kampane na tieto prístroje je vždy celebrita a tá v reklame zakaždým cestuje a vášnivo fotografuje. Cvak, cvak, cvak, cvak, cvak, a slogan často znie: „Nepremeškaj šancu!“ alebo: „Aj ty môžeš fotiť ako profesionál.“ Takže zatiaľ čo Európania si možno myslia: blázniví Japonci, koľko fotografujú, Japonci si v tom istom okamihu myslia: ja som naozaj ako profesionál.

Uvažujte pozitívne o japonskom fotografovaní. Veď tak ako sa Japonci v centre Bratislavy nechávajú fotiť s modrookými blonďavými deťmi, vy by ste sa najnovším modelom fotoaparátu fotili v tokijskom metre so sumo zápasníkom oblečeným v kimone.