Albert Camus o Don Quijotovi napísal, že „v hĺbke duše cíti ideu lepšieho sveta, ako je ten náš“. Jeho konanie i slová sa mnohým javia ako naivné a smiešne – pretože reálny svet, v ktorom žije a ktorého nespravodlivosti vníma priam bytostne, vytesnil hlbšie idey, na miesto ktorých nastúpil kalkul moci, bohatstva či okamžitého úžitku za každú cenu.
Jeho verný priateľ a zbrojnoš stojí, ako hovorí Dostojevský, na rozhraní dvoch svetov: vie, že jeho pán a zároveň najlepší priateľ verí tým najušľachtilejším hodnotám a stojí na strane spravodlivejšieho sveta, no svojím rozumom chápe a vidí, že spravodlivosť, pravda a solidarita sú zo spoločnosti vytláčané, respektíve stali sa obeťou utilitarizmu, pragmatizmu a uvedených kalkulov. Toto rozhranie dvoch svetov a kalkuly určujú aj tvár našej reality dvadsať rokov „po“.
Tam, kde je ono „verejné“ ponechané svojvôli straníckej či politickej elity a vlastníkom ekonomickej moci, kde technika moci nahradzuje politiku ako starosť o veci verejné, vedie to k deformácii politiky a k jej odcudzenosti od občanov. V takejto odcudzenosti si potom politická elita ďalej rozširuje priestor svojvôle a biznis kamufluje politikou. A vytvára choré fluidum, v ktorom je arogancia vnímaná ako prejav sily a istoty. Aj preto demokraciu nemožno redukovať na stranícko-politickú sféru a ani politiku na vec stranícko-mocenskú.
V tomto kontexte sa po viacerých podobách slovenskej politiky počas dvoch desaťročí slobody už istý čas ukazuje možnosť novej nepolitickej politiky. A ukazuje sa tiež, že sa o ňu možno oprieť aj priamo v politickej sfére.
