Rýchlosť, akou sa v posledných rokoch vracia úpadok vo všetkých oblastiach od ekonomiky až po nastoľovanie spravodlivosti, núti k vážnemu zamysleniu. Naozaj sme krajinou, ktorá je odsúdená na úspech?
Možno áno, pretože doteraz vždy, keď sme začali za ostatnými okolo nás príliš zaostávať, zmobilizovala sa modernejšia a vzdelanejšia časť krajiny natoľko, že aspoň na nejaký čas zmenila trajektóriu úpadku na nádejné skoky vpred. Tento niekoľkokrát zopakovaný príbeh však z viacerých dôvodov už asi pokračovať nemôže.
Kde je „úspešný príbeh“?
Doterajšiu spletitú „slovenskú cestu“ spája – ako hovorieva sociológ Michal Vašečka – nevyspelosť a všadeprítomný pocit periférie.
Je fakt, že možno práve táto hrozba osudu periférie pomáha z času na čas mobilizovať tú časť krajiny, ktorá sa jej chce vzoprieť. Takto sme prekonali úpadok a medzinárodnú izoláciu mečiarizmu v 90. rokoch, takto sme vytvorili podmienky na presadenie jedinečných reforiem, ktoré po roku 2002 modernizovali Slovensko obrovským skokom. Pri pohľade do spätného zrkadla sa zdá až neuveriteľné, ako efektívne dokázala taká malá skupina ľudí ovplyvňovať vývoj našej krajiny.
Napriek neprehliadnuteľnej tendencii k úpadku sa nám teda podarilo tento „osud“ už neraz zvrátiť. Aj dnes, keď sa vracajú problémy, ktoré sme už považovali za vyriešené, môžeme dúfať, že sa „slovenský príbeh“ zopakuje, a keď sa úpadok a zaostávanie stanú priveľkými, príde spoločenské vzopätie a prinesie zmenu v spravovaní spoločnosti. Nepochybne sa to stane, ale – a to už je tá horšia časť pravdy – na pokračovanie minulého úspechu to zrejme stačiť nebude.
Vo všeobecnosti platí, že ak sa má rozhodovať konsenzom, výsledok tomu bude zodpovedať – bude v lepšom prípade priemerný, v horšom na úrovni najnižšieho spoločného menovateľa.
Hľadanie základnej zhody
Aj preto sa pri doterajších modernizačných skokoch reformátori na spoločenskú zhodu nespoliehali, a – povedzme si úprimne – ani ju príliš nehľadali. Lenže dnes sme v štádiu, keď sa táto doposiaľ nepochybne efektívna cesta vyčerpala. Teraz totiž potrebuje Slovensko najmä reformy, ktoré už nedokáže presadiť a rozbehnúť malá skupina pripravených reformátorov.
Na zmenu v kvalite života je síce naďalej potrebný silný politický „líderšip“, teda schopní politici so silnou víziou a odvahou, ale stačiť to už nebude. Prichádza totiž čas na reformy, ktoré bez dostatku sociálneho kapitálu, výkonnej byrokracie, dobre nastavených motivácií a aspoň základnej zhody a spolupráce väčšiny aktérov nepresadí nijaký reformátor.
