Nie som politik, nikdy som nemal politické ambície. Trúfalo si hovorím, že mňa je pre politiku škoda. Carl Philipp Gottlieb von Clausewitz je autorom bonmotu, že vojna je pokračovanie politiky inými prostriedkami. Dnes je politika iba pokračovaním vojny inými prostriedkami. Rafinovanejšími, sofistikovanejšími (aj keď od sofie = múdrosti sú na míle vzdialené).
V poslednom čase som sa zaoberal postavou svätého Štefana zvaného aj Uhorský. Roky sa pozerávam na obraz na hlavnom oltári bratislavských kapucínov, ktorý namaľoval mních Adalricus. Je na ňom kráľ Štefan, ktorý odporúča do ochrany Panny Márie syna Imricha. V pozadí z prítmia farieb svieti Bratislavský hrad. Svätý Štefan bol aj politikom. Nielenže musel prijať rôznorodosť krajiny, na čele ktorej stál, ale ju aj prijať chcel a vítal ju. Jeho napomenutie následníkovi trónu, že „krajina jednej reči a jedného mravu je slabomyseľná a krehká“, sa opäť vynorilo v minulých dňoch. Stretával sa so sprisahaniami dobových nacionalistov, ktorí mu vyčítali, že je málo maďarský a že viac dá na cudzincov. Ale Štefan vedel už vtedy to, čo si dodnes mnohí nechcú uvedomiť: že na tomto kúsku sveta už navždy (alebo veľmi dlho) budeme žiť vedľa seba Slováci, Maďari, Rómovia, Vietnamci, Ukrajinci, kresťania, židia, moslimovia, bezverci, bohatí, chudobní, takí i onakí. Slušní i chrapúni.
