Keď som kedysi ohŕňal nos nad špenátom, mama mi hovorievala: „Počkaj, veď ty raz ešte budeš rád, keď sa budeš môcť najesť zemiakových šupiek zo smetiaka.“ Jej vyhrážka neznela až tak absurdne, ako sa dnes zdá.
Nehovorilo sa tomu síce kríza, ale na Slovensku i v celej Európe vládol vtedy povojnový nedostatok. Základné potraviny i šatstvo boli na lístkový prídel, a kto chcel viac alebo lepšie, musel si to za drahé peniaze zháňať na čiernom trhu.
Veľkú hospodársku krízu z tridsiatych rokov minulého storočia som nezažil, iba v knižkách som sa dočítal o amerických farmároch, ktorí húfne prichádzali o hypotékami zaťažené gazdovstvá, alebo o slovenskom vysťahovalectve.
Za socializmu sme také zhubné javy kapitalizmu, ako je kríza, nepoznali, len sme na všetko – na mäso, chladničky, výjazdné doložky, ba i na dobrú literatúru – stáli v dlhých radoch a dúfali, že sa ujde aj nám. Takže prvú ozajstnú krízu (a hneď globálnu!) zakúšam až teraz, na staré kolená. Lepšie neskoro ako nikdy, ale ak mám byť úprimný, predstavoval som si ju trochu ináč. Z omylu ma vyviedol až údaj, koľko miliárd sme cez Vianoce minuli v obchodoch.
Blíži sa dvadsiate výročie zamatovej revolúcie a to sa iste nezaobíde bez úvah, čo nám priniesol a o čo nás pripravil nový režim. Bude sa spomínať sloboda prejavu a otvorené hranice, ale vzhľadom na krízu určite aj dvojkorunové mlieko a iné sociálne istoty. Neviem však, či niekto uvedie tú podľa mňa najzávažnejšiu zmenu – posun v myslení.
