Rastie tráva a rastie Antonyč
a zelenejú kučeravé jelše.
Oj, môžeš začuť najtajnejšie verše,
keď sa len trochu lepšie nakloníš!
Alebo:
Antonyč býval chrústom a hojdali ho višne...
Jeden takýto verš, suverénne odstraňujúci rozdiel medzi človekom a zvyškom prírody, stačí, aby sme si vďaka nemu obľúbili celého básnika.
V tomto prípade máme ešte dôvod navyše – Bohdan Ihor Antonyč (5. októbra 1909 – 8. júla 1937), básnik, ktorý zomrel v lermontovovskom veku, je tak trochu aj náš: Narodil sa v dedine Novycja na slovenskom území Rakúsko-Uhorska a patril k lemkovskému etniku, ktoré bolo vždy odtrhnuté od Ukrajiny a napokon pripadlo Poľsku.
To vysvetľuje, prečo sa síce lemkovská emigrácia postarala o Antonyčov dobrý chýr na Západe, no komunizmus ho dlho neuznával a jeho dielo vyšlo v príbuznom jazykovom prostredí až v roku 1966 – nie však v Kyjeve, ale v Prešove, máme byť na čo hrdí. (V Kyjeve až o rok, zásluhou básnika Dmytra Pavlyčka, ktorý sa neskôr – a možno práve z lásky k Antonyčovi – stal prvým ukrajinským veľvyslancom v SR).
Antonyč, ktorého dielo vychádzalo v rokoch 1931 – 36, patrí k najväčším zjavom modernej poézie svojej doby: znesie porovnanie s Jeseninom či Lorcom. V slovenskej poézii sa paralela s jeho novátorskou metaforikou hľadá ťažšie (Kostra? nadrealisti?) – no isté je, že antonyčovský lyrizmus máme všetci intímne zažitý spolu s čarovným východoslovenským folklórom. A občas – ako napríklad v básni Vianoce – vykukne z Antonyčovej poézie aj náš miestopis:
