Po generácie bol prvý september predovšetkým dňom, keď sa opäť otvorili brány škôl. Po chodníkoch i uliciach sa rojilo tisíce školákov i študentov, radostné vzrušenie sa miešalo s nervozitou, z ampliónov zneli príhovory, vo vzduchu sa vznášala atmosféra nového začiatku. A vždy, aj za tých najťažších pomerov, sa našli učiteľky a učitelia, ktorí udržiavali chrám vzdelanosti a pomáhali formovať charaktery.
Od vzniku Slovenskej republiky je prvý september Dňom ústavy. Tradícia jeho uctievania sa rodí iba pomaly. Nielen preto, že mnohí ústavu nepoznajú a že je na nej čo zlepšovať. Ide skôr o to, nakoľko je spoločnosť spojená neviditeľným spoločným tmelom, ktorému sa hovorí duch ústavnosti. Dôvera k verejným inštitúciám, rešpektovanie základných pravidiel právneho štátu, rovnosť pred zákonom, schopnosť občanov obhajovať svoje práva a dodržiavať svoje povinnosti, tolerancia k iným názorom, úcta k menšinám - to všetko sa presadzuje len postupne, namáhavo a s okľukami. Ústavu máme, k ústavnému vlastenectvu máme ešte ďaleko. A za posledné tri roky sme sa od neho vzdialili: nacionalisti na mocenských postoch, ktorí sa oháňajú slovenským národom, no súčasne kradnú a porušujú zákony, majú o tom všetkom úplne iné predstavy.
Máme vlastné inštitúcie demokratického spravovania. Sme súčasťou Európskej únie vyznávajúcej princípy liberálnej demokracie. Slovensko sa v krízových chvíľach dokázalo vzopäť a zažiariť: vo svojich hviezdnych hodinách ako keby predbehlo samo seba. Demokratické hodnoty sme si však ešte nedokázali zvnútorniť.
