Stále je vlastne leto (teploty), ale sú tu aj prvky jesene. Schnú niektoré listy stromov a mnohé padajú. ...V lete rád čítam staré knihy. Vrátil som sa k tej, ktorú som prvý raz vzal do rúk začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Je to Doktor Faustus od Thomasa Manna. Teraz vychádza mnoho kníh, z ktorých sa mi nejedna zdá akási riedka. Doktor Faustus teda riedky nie je. Popri iných motívoch, ktoré v knihe sú, najviac ma pri prvom čítaní zaujalo, za akých okolností a prečo človek, v tomto prípadne umelec hudobník, podpíše zmluvu s diablom. Viacerí v našich časoch totiž čosi akoby podpísali, aj keď nie priamo s diablom, iba s jeho poručíkmi či kapitánmi. Chcel som o tom vedieť viac, tvorilo sa „zdravé jadro" čohosi kdesi, teda aj v literatúre.
Adrian Leverkühn, hrdina Mannovej knihy, prvé, čo pocítil pri rozhovore s diablom, bol chlad, vanutie chladu. V šesťdesiatom ôsmom, keď opadlo zdesenie z okupácie, solidarita jednoduchých ľudí, ľútosť a potreba pomáhať si, po tom všetkom tiež prišiel chlad, atmosféra, v ktorej sa môže stať všetko. A všetko sa aj dialo. V knihe sa diabol rozpráva s Adrianom v chlade a pritom mení výzor, aby vyhovel každému vkusu. Doslova sa to v knihe nehovorí, ale Adrian zrejme cíti, že k svojmu dielu potrebuje už iba diabla - aby to dielo bolo pochopené alebo aspoň prijaté. Zdá sa mu, že tento majster jeho dielo pozná a rozumie mu. Veď hovorí veci, ktoré si on sám myslí. Tomu nemožno odolať. Ten diabol, čo môže byť priamo v nás, sa tu personifikuje v literárnej postave objektívneho Diabla.