Zopár posledných dní som prežila aj s hlavou v knihách na trase električky Šafárikovo námestie - Zlaté piesky - Jesenského. Naposledy s knihou Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Autor v nej opisuje sedem dní po smrti svojej ženy Zory Jesenskej. A zároveň dni a ľudí z minulosti. Aj mesto, Bratislavu. Ako sa stále rozrastá - ale bobtnajú len jej periférie, centrum je stále rovnako malé. Ako chodieva čakať svoju ženu na Hlavnú stanicu. A ona vytrvalo pendluje medzi domovom v Martine a rodičmi, od ktorých sa nevie odtrhnúť a manželom v Bratislave. Opisuje, ako stojí nad podchodom v staničnej hale a ako sa telo jeho ženy postupne vynára, ako mu stúpa v ústrety po strmých schodoch.
Ten podchod poznám od detstva, často si cez stanicu krátim cestu domov - k rodičom. A tiež si pamätám, ako sme tam kedysi čakávali - tatka alebo starých rodičov, stáli sme hore, po bokoch schodišťa a nakláňali sa do priepasti drobných schodov a súťažili, kto prvý medzi neznámymi temenami hláv zbadá to, na ktoré čakáme. A tí ľudia stúpajúc hore, vyvracali hlavy, a tak stúpali v záklone - ako sa snažili nájsť tých, čo ich už hore vyzerajú.
Rozner píše aj o Martine. O pohrebe v Martine. V tomto meste som bola prvýkrát pred pár mesiacmi a stretla pár vrúcnych a kamarátskych ľudí. Pred cestou do Bratislavy sme sa posadili na pešej zóne - na okrúhlom priestranstve s lavičkami. Každý tu niečo jedol, v strede na nás pokukovali holuby. Pohoda, skorý letný deň. A zrazu - jeden starý pán sa vymrštil z ľudského kruhu medzi tie holuby, jedného chytil, hlavičku mu zakryl dlaňou, strčil si ho pod tričko a rýchlym krokom odišiel.
