Rok po presťahovaní sa do Nemecka pri jednej z prvých návštev rodného mesta nás pozvala naša spoločná priateľka na večeru do domu, ktorý neskôr zhltol Istropolis. Rozmaznávali nás chutným a perfektne naservírovaným jedlom, ešteže sme priniesli kvety a bonboniéru, aká sa vtedy v Bratislave nepredávala.
Po pár dňoch sa pozvanie, pre nás nezvyčajne, zopakovalo. Sotva sme dopili aperitív a pochválili predjedlo, hostiteľka už nevydržala a prešla in medias res.
A kde sú tie diamanty? Chcela vedieť, lebo na lístku, ktorý našla medzi pralinkami, bolo vytlačené: Pozor! Vyhrali ste diamanty!
Moja žena preložila i to s malým písmom písané a prisľúbili sme vyplnenú kartičku odoslať výrobcovi, aby majiteľka certifikátu bola zaradená do zlosovania a nikdy sme už o tých drahocennostiach nepočuli. Chvíľu sme sa však cítili, akoby sme ukradli poklad, hoci sme darček odovzdali v originálnom balení.
Sotva sme sa vrátili podľahol som, v kapitalizme ešte neudomácnený, podnikateľskej horúčke. Za päťtisíc mariek, bol to vtedy môj štvrťročný plat a viac sme doma nemali, som si kúpil podiel na ropných poliach v Kanade s prísľubom dvadsaťpercentného úroku ročne. Žena a priatelia ma odhovárali, ale sám som bol presvedčený, Kanada je seriózna a Arabi podiely nepredávali.
