Pôvodne som na odstúpenie Silvie Hroncovej z postu generálnej riaditeľky SND reagovať nechcela minimálne z dvoch dôvodov. S pani Hroncovou som mala kedysi oveľa lepšie vzťahy, a preto som aj zaujatá. Ten druhý dôvod bol silnejší, nechcem prispievať k verejnému rozmazávaniu vzniknutej situácie.
Výstup zvaný predvádzaná a zdieľaná inscenácia je zmyslom a gestom nášho bytia v divadle. Na túto posvätnú pravdu občas zabúdame. Po prečítaní anketovej odpovede Ingrid Hrubaničovej som zmenila názor, že reagovať na abdikáciu riaditeľky nie je vhodné. Píše v nej, že má právo poznať príčiny stavu v štátom dotovanej inštitúcii a že má pocit, že ľudia nemajú odvahu artikulovane vyjadriť aspoň svoje vnímanie situácie, o analýze ani nehovoriac. S týmto motívom som napokon napísala nasledujúce riadky.
Typ šéfa - šéfky, akým bola v mojich očiach Silvia Hroncová, je sofistikovanejšie opísaný v personalistických príručkách: workoholik, ktorý si o sebe myslí, že vie všetko, z nedôvery brzdí kreativitu a samostatnosť podriadených, spolieha sa na sieť vedomých či nevedomých informátorov, má nevypočítateľné zmeny nálad a sympatií, je nesmierne oddaný firme - pokiaľ sa okolie dostatočne devótne tvári, že bez šéfa by firma neexistovala. Aj dobre mienené rady berie ako útok na svoju osobu, a najmä kariéru, zdôrazňuje, ako trpí jeho - jej rodina aj zdravie, ale on - ona sa obetuje v mene... a presne podľa Wericha, o takej maličkosti, ako sú peniaze, rozhoduje len on - ona.
Veci sa komplikujú
Pani Hroncová bola skvelá, keď obraňovala SND z pozície riaditeľky Divadelného ústavu, veľmi schopná pri riešení problémov dostavby novej budovy a nápomocná pri presťahovaní činohry, hoci hlavné bremeno ležalo na pleciach vtedajšieho riaditeľa činohry Romana Poláka, presťahovaním povereného Petra Mikulíka a celého tímu technicko-organizačných pracovníkov. Od momentu zabiehania a prezentovania nového divadla sa však veci a zďaleka nie iba moje vzťahy s pani Hroncovou skomplikovali. K problematike opery a baletu sa podrobne vyjadrovať nechcem. Ja všetko neviem. Je však evidentné, že percentá návštevnosti opery klesli. Balet si nepochybne a zaslúžene polepšil. Najmä v pracovných podmienkach a v celkovej vážnosti. Zrazu to nie sú „hopsáci" a vata do opery, ako ich časť dávneho vedenia opery vnímala. Zahraničné skúsenosti a kontakty pána Radačovského osviežili program baletu a zviditeľnili súbor.
