Bremeno osobnej zodpovednosti je jedno z najťažších bremien, ktoré musí človek niesť vo svojom živote. Dôležité a spravodlivé je, že sa nedá z človeka sňať, že nikto z nás sa ho nijakým spôsobom nemôže zbaviť. Ak sa o to pokúša jednotlivec, zväčša smeruje k individuálnemu nešťastiu, ak sa však o také konanie pokúša spolu veľká skupina ľudí, môže ním spôsobiť nesmierne a nenapraviteľné škody celému spoločenstvu, do ktorého patrí.
Model, ktorý sa v našej krajine po novembri 1989 usiluje neúnavne presadiť jedna volebná väčšina, je založený na využívaní všetkých výhod, ktoré nám priniesla demokracia západného typu a zároveň na zbavení sa osobnej zodpovednosti za seba i svoj život v naivnom a mimoriadne nebezpečnom presvedčení, že túto individuálnu ťarchu môže za človeka prevziať štát.
V takejto situácii azda neexistuje abstraktnejšia inštitúcia, než je štát. O to konkrétnejší sú však tí, ktorí ho spravujú. Aj s možnosťou takmer nekontrolovateľne, po svojom naložiť s osudmi ľudí, ktorí takto preukázali, že im na ich živote vlastne ani nezáleží.
Slovenská skutočnosť potvrdzuje, že vlády, ktoré sa zrodili ako voľba takejto väčšiny, vedia ponúknutú moc nadmieru využiť, pričom pre nich bezvýznamnej, brániacej sa menšine stroho odkazujú, že to všetko robia legitímne a s právoplatným mandátom.
Udalosti, ktoré sa aj v réžii vlády u nás odohrali za posledných niekoľko týždňov, ma napĺňajú pocitom hanby. Hanbím sa za svoju vládu, za väčšinu, ktorá, zdá sa, prichádza aj o poslednú štipku rozumu, za seba, strateného a tak trochu bezmocného v tom ľahostajnom, do seba zahľadenom dave. Podobný, intenzívny pocit hanby som prežíval v čase mečiarizmu a priviedol ma k tomu, že som na niekoľko rokov opustil Slovensko.
