Sotva existuje na svete národ, ktorý by sa vytrvalejšie zaoberal zákutiami svojej temnej minulosti ako Nemci. Tak bolo i prirodzené, že sedemdesiate výročie začiatku druhej svetovej vojny využili na opätovnú diskusiu o ich vine na najväčšej katastrofe moderných dejín.
Nemci pri sypaní popola na vlastnú hlavu nikdy nešetrili, čo však pri „sedemdesiatke" pomaly prestáva byť prirodzené, je nedostatok partnerov, ktorí by odkrývali nielen nemeckú, ale aj svoju minulosť.
Kremeľská opatrnosť
Pol Európy sa zišlo na spomienkovom stretnutí minulý týždeň v Poľsku. S najväčším napätím sa čakalo na vystúpenie nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a ruského premiéra Vladimira Putina. Merkelová si zaspomínala tak s pokorou a bez popierania viny.
O čosi zložitejšie už bolo spomínanie Putina, ktorý zodpovednosť Stalinovho režimu nahryzol, no nedožul. Pre mnohých Nemcov bolo jeho vystúpenie sklamaním. Od pádu železnej opony položili delegácie Berlína a Moskvy nie raz vence na pietne miesta, o historických faktoch sa však nikdy nedoťahovali, zvlášť vláda nemeckých sociálnych demokratov na čele s Gerhardom Schröderom mala pre Kremeľ vždy široký úsmev bez ohľadu na to, aký výklad histórie svetu ponúkol.
No sedemdesiatka je čosi iné a Nemecku už nevládne prorusky orientovaný sociálny demokrat, ale Merkelová, očakávania nemeckej verejnosti od stretnutia v Poľsku boli vysoké. Putin sa však neblysol, a keďže Nemecko je tri týždne pred voľbami, nechali sa diplomati z Berlína zmiasť diskusiou o veciach budúcich. Potrubie cez Baltské more bolo zrazu dôležitejšou témou ako dejiny. Vraj v prospech dobrých partnerských vzťahov.
