Ak sa doktrína ako súhrn písaných či nepísaných pravidiel, pevne zafixovaných návykov, stereotypov a tradícií zakladá na hlboko zakorenenej nerovnosti medzi ľuďmi, môže dôjsť a spravidla aj dochádza k tragickým situáciám a udalostiam.
Krvavú patriarchálnu podobu takejto nerovnosti v juhoamerickom prostredí stvárňuje Gabriel Garciá Márquez vo svojej románovej novele Kronika vopred ohlásenej smrti. Tragický príbeh jeho prózy vyrastá z toho, že hlavná postava Angela Vicariová nevstúpi do manželstva ako panna, a preto ju jej ženích vracia rodičom. Keď ohrdnutá mladucha označí potenciálneho zvodcu, musia jej bratia, ktorí majú na rozdiel od svojej sestry právo stratiť panictvo bez manželského zväzku už ako pätnásťroční, údajného zvodcu zabiť.
Ohromujúca vžitosť doktríny ako neuvedomený výraz ubitosti sa prejavuje v tom, že jej propagátorkami sú aj ženy. „Nikdy by som sa nebola zaňho vydala," hovorí po rokoch manželka jedného z vraždiacich bratov, „keby si nebol splnil svoju chlapskú povinnosť". A iná žena, vznešená dáma, sa zas bez rozpakov vyjadrí o sestrách Angely Vicariovej takto: „Hocktorý chlap bude s nimi šťastný, lebo boli vychované, aby trpeli."
Dejiny a s nimi i literatúra, reflektujúca skutočnostné látkové pomery, sú plné podobných zvráteností. Uveďme v týchto súvislostiach ešte aspoň jeden príklad.
