San Francisco, august 2009: túlam sa ulicami okolo hotela Hilton, kde sa koná tohtoročný americký sociologický kongres. Sociológovia, podobne ako chirurgovia na traumatológii, nie sú zrovna útlocitné duše. V čase krízy ich sezóna vrcholí.
Všímam si, ako vyzerajú ľudia. Jeden leží na obrubníku, policajt ho rýchlo skontroluje, a keďže postava javí známky života, ide zasa ďalej. Nápadne mnoho ľudí musí pri pohybe zdolávať nástrahy, ktoré im kladú ich telá.
Jeden z desiatich
Sedíme pri obede u Vietnamca, kuchyňa je skvelá, stôl pri okne. Odrazu sa z ničoho nič vynorí veľká chudá, trepotajúcimi sa handrami pokrytá postava ako čierny vták za okennou tabuľou, zjavne si vychutnáva zdesenie, ktoré spôsobila (on či ona - nie je jasné), kým ju čašník neodoženie, rutinovane, ako dobiedzajúceho psa, ktorého poznáte a ste navyknutí sa po ňom ohnať. Iný sa zas tacká cez rušnú ulicu prúdmi áut cez húkanie klaksónov a kvičanie bŕzd. Vyhasnuté oči v telách buď nafúknutých ako lopty, alebo vychudnutých na paličky, ktoré stretávam - môj približný odhad je: jeden z desiatich -, vidím stále pred sebou.
