Keď som si nedávno prečítal v novinách článok o lekárskej správe vydanej k prípadu Hedvigy Malinovej a prezrel som si zoznam 13 známych lekárov (profesorov a docentov), srdce mi začalo trochu prudšie biť. Podľa článku sú oni trinásti označení za „autorov posudku", zdôrazňujúc, že pod štúdiou je aj podpis dekana Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, text však poukazuje aj na to, že okrem neho sa na vypracovaní posudku zúčastnilo ešte 12 známych lekárov.
Nesporne som mal pocit déja vu. Lebo ešte za svojich študentských čias som raz zažil niečo podobné. Išiel som na skúšku z jedného z klinických predmetov a mal som obrovskú trému. Kolegovia ma však upokojovali, že u daného profesora nemožno vyletieť, lebo on nikoho nevyhodí. Vraj preto, lebo kedysi začiatkom päťdesiatych rokov mal istý „prípad" a odvtedy má výčitky svedomia. Podľa kolegov sa stalo to, že v istom politicky podfarbenom súdnom procese odsúdili obžalovaného na smrť. Po vyhlásení rozsudku sa však zdravotný stav obžalovaného natoľko zhoršil, že sa rozsudok nedal vykonať. A vtedy sa našiel istý mladý lekár, ktorý o ňom napísal lekársku správu, podľa ktorej je zdravý ako buk a rozsudok je vykonateľný. Profesionálna kariéra mladého lekára sa potom rýchlo rozbehla.
Nuž tento príbeh mi zišiel na um, keď som čítal daný článok. Premýšľal som o tom, koľkí z kolegov skutočne videli a vyšetrili Hedvigu Malinovú, koľkí pracovali výlučne na základe údajov anamnézy, prípadne horribile dictu na objednávku, na príkaz, na vydieranie (čo sa nehodí, preškrtnúť).
