Sú to listy od súčasných i dávnych priateľov, ktoré si chránim ako poklad. Ich hodnotu vedeli oceniť aj politickí policajti pri domových prehliadkach za boľševika. Preto som ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia prepašoval niekoľko fasciklov do Památníka národního písemnictví v Prahe, niečo po novembri prevzala Národná knižnica, niečo bolo publikované.
Lebo bez korešpondencie nežijeme, iba sa tak tvárime. Keď si ľudia prestanú písať a posielajú si len elektronické tiene, dejiny znehybnejú, prestanú jestvovať. Jedinečnosť písania si listov azda najpresnejšie vyjadril Dominik Tatarka, keď povedal, že písať listy, popísať hocičo znamená vytvárať nielen veci, chvíle alebo situácie, ale z ich pradena aj vedomý osobný život, svoje životné dielo. To je písanie listov pre seba, pre toho druhého a pre všetkých, s ktorými si rozumieme a ktorých zasväcujeme do svojho života.
Jedným z dôkazov pravdivosti nech je teraz Hrúzov list z januára 2000.
„Kmotráš, v úfnosti, že v piatok sa ustanovíš na Konventnú, si dovoľujem požiadať, aby si prijal plnomocenstvo a druhou rukou hlasoval aj v mojom mene. Môj tip poznáš: Ivan Mojík, Tekuté oči alebo Obrana jazvy. Keďže zrejme všetko bude inak, pokojne prijmi za mňa aj teror väčšiny, lebo inak by bolo po Tatarkovej cene, a to by bola škoda. Tu pravdaže nie je nikdy nič nové, akurát že mi konšeli obnovili detstvo, lebo nemajú za čo odpratávať sneh. A tak sa statočne brodím, šmýkam a vytešujem sa, hoci biela farba sa už veľmi neobnovuje a zákonite končí v špine nedefinovateľného sfarbenia. Istá mladá osoba z osobného prišla za mnou konať vo veci predstihového konania, ale bolo to skôr dostihové; dostala záchvat smiechu, keď som jej začal vyratúvať svoje zamestnania.
