Tarantinova skutočná snímka Nehanební bastardi, čo zas bieli pokladnice kín, priatelia, predbieha samotnú realitu o celú konskú dĺžku. Silou myšlienky, majstrovstvom spracovania a všetkými darmi, ktoré tento šialený filmársky génius dostal do vienka, si to šije do jedného jediného cieľa: Priamo do bezzubej papule samotnej politickej korektnosti nášho súčasného sveta.
Až pri čítaní recenzií, väčšinou nepriaznivých, si človek s hrôzou uvedomí: v akých chimérach sme sa to ocitli od čias, keď naši dedovia bojovali zočivoči fašizmu? Väčšina recenzií totiž vyčíta filmu najmä bohapustú, zverskú a primitívnu pomstu, ktorá je vlastným príbehom Nehanebných bastardov. Preboha, veď to je to isté, ako vyčítať rozprávkam zabitie zlého draka!
Film dokonale mieša hrôzu s vtipom, až tak, ako sme po tom túžili v detstve. Nie Tarantino je úchyl, ale my všetci. Po šašoch a virtuóznych saltách sme v cirkuse už čakali len na to najväčšie: Hrôzu. Pamätáte sa? Až keď cirkusanti stavali klietky pre tigre, naplnila sa mystická návšteva tohto svätostánku. Nebola to cukrová vata! Aj v prastarej rozprávke stojí: „Už si ma napojil? Napojil. Už si ma nakŕmil? Nakŕmil. Už si ma rozosmial? Rozosmial. Teraz ma nastraš!" Takí skrátka sme, len svet v zovretí najnovšej ideológie, akou je politická korektnosť, už cenzuruje sám seba! V nacistoch, ktorých Tarantino skalpuje s drsnou dávkou vtipu , perverzne zmäkčená spoločenská autocenzúra vidí obete, ktoré, chúďatká, šialený filmár nešetrí, a je to veru ohavné! A čo s rozprávkami? Čisté zlo, ak je nemilosrdne preseknuté napoly, napĺňa predsa idey humanizmu, nie naopak!
