Po dlhotrvajúcom spore o spôsob privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu, ktorý otriasol aj stabilitou vlády, sa schyľuje k vnútrokoaličnému a vnútrorezortnému napätiu o spôsob rozdelenia financií za jeho predaj. Ako úplne paradoxné vyznieva, že najpozitívnejším výsledkom uplynulých sporov je nezvratný fakt, že so 65 miliardami korún, vyčlenenými na dôchodkovú reformu aj pod vplyvom tlaku SDĽ, sa nebude hýbať. Druhá polovica balíka je však rozmieňaná na drobné až neuveriteľným spôsobom a pôvodné odhodlanie využiť tento predaj tisícročia na oddlženie štátu sa stáva už len ilúziou - natiahnutých rezortných rúk je priveľa a do volieb je prikrátky čas na to, aby politici uprednostnili dlhodobý štátny záujem pred krátkodobým ovplyvňovaním voličov. (Napokon, takto sa správa väčšina politikov aj v krajinách s vyspelejšou politickou kultúrou.)
Z radov SDĽ vystúpil minister školstva Milan Ftáčnik, čím sa síce priblížil k vrcholovým postom v novej Sociálnodemokratickej alternatíve, súčasne však ohrozil svoje zotrvanie v ministerskom kresle. Vedenie SDĽ zatiaľ vôbec neuvažuje o tom, že by Ftáčnik ministrom zostal - hoci poprední predstavitelia vysokých škôl i vysokoškolákov sú na ministrovej strane. Dôvod je logický - prepriahanie pol roka pred voľbami a v situácii, keď od 1. apríla vstúpili do platnosti viaceré zákony, týkajúce sa vysokých škôl, nemôže na vysoké školy pôsobiť pozitívne. Či to však bude mať nejaký vplyv na zajtrajšie rozhodovanie Republikového výboru SDĽ, sa ešte len uvidí. Dominantné samovražedné sklony slovenskej ľavice však nevylučujú žiaden scenár.
