Keď v deväťdesiatych rokoch nastúpili na našu kultúrno-spoločenskú scénu súkromné médiá, na štít svojej politiky pripevnili heslo Náš divák, náš čitateľ, náš poslucháč - náš pán. Heslo v danej situácii ohúrilo mnohých. Skĺbilo sa v ňom predsavzatie poprieť dogmatizmus a ideový diktát socialistických médií s novým podnikateľsko-obchodným duchom: Náš zákazník - náš pán.
Približne po desiatich rokoch, keď merače sledovanosti ukazovali, že na slovenskom vidieku aj v mestách okolo štvrtej-piatej popoludní prerušia gazdinky domáce aj záhradkárske práce a utekajú k Márii a Manuele, keď predajnosť tlače vyniesla na vrchol Nový Čas a jeho ďalšie „odnože", keď novým moderátorským štýlom reči vypestovaným v nových rádiách sme sa začali dorozumievať takmer všetci, niektorí „spoločensky citlivejší" spozorneli. Médiá však nevideli ani štipku vlastnej zodpovednosti za daný stav - odniesol si to „zákazník", ktorému sa dostáva len to, čo si žiada, veď je sloboda! Nemôžeme predsa nikomu nič vnucovať! A keď má niekto taký zlý vkus, čo s ním? Nízke nároky na tovar, nízka úroveň ponúkaného tovaru.
Myšlienky však nie sú takým typickým tovarom ako práčka alebo prací prášok. Kultúrny vkus - a to je už dávno známe, nie je iba vrodená či spontánna záležitosť, ani vec bohatstva či chudoby. Zvyčajne sa môže rozvíjať a kultivovať - vzdelaním, orientáciou vo výbere, ale aj na základe rozhodnej vydavateľskej či dramaturgickej filozofie, ktorá si určí kultivovanie myšlienkového vkusu za cieľ svojej činnosti, a pestovaním ozajstnej, nie pokryteckej úcty k „zákazníkovi". Na meranie tejto úcty najlepšie slúži jazyk, akým príslušné médiá komunikujú so svojím príjemcom.
