Prečo z nášho povedomia stále vypadáva potreba rehabilitovať obete nacistickej vojenskej justície?
Moc udrela vždy príšerne, a vždy sme jej to dovolili, v každej dobe. Bezmocný platil. Existujú rôzne stupne bezmoci, ale všetky sú odvodené od príslušnej moci a jej povahy.
V dnešnom myslení hodnotíme moc inak, a aj konzervatívne (nielen pravicovo extrémistické) strany dnes rešpektujú medzinárodno-právne nelegálnu útočnú a ničiacu vojnu nemeckého Wehrmachtu. Ešte donedávna to tak nebolo.
Presadiť právo
Pripomeňme si takmer okrídlenú vetu neslávne známeho vojenského sudcu Filbingera, nezasiahnutú nijakým vedomím bezprávia - „čo bolo vtedy právne, nemôže byť dnes protiprávne" - ktorou hľadal spôsob, ako ospravedlniť rozsudky smrti proti vtedajším dezertérom, nie, nie ospravedlniť (veď v jeho očiach nebolo čo ospravedlňovať), ale čo ja viem „opísať", nie, nehľadal, pretože takýto človek zásadne nehľadá, veď svoj názor už našiel, a nikdy, ani desaťročia po vojne neprišiel na dôvod revidovať ho.
