Majú tam len malú čiernu áčkovú tabuľu, na ktorej je niečo napísané kriedou. O pár metrov ďalej sa začína rad krčiem a kaviarní s veľkými vývesnými štítmi na priečeliach historických budov... pamiatkari, kde ste?
Zúžené ulice pre krčmy a kaviarne. Všetky musia mať sedenie vonku. Nedá sa tu hýbať. Staré Mesto vyzerá ako napadnuté nejakým slnečníkovým vírusom. Na každom slnečníku reklama... pamiatkari, kde ste? Prísni a spravodliví. Nepodplatiteľní. Lebo pýtate príliš veľa.
Ráno na Ventúrskej zápcha. Jedno auto za druhým. Idem aj so synom na bicykli a myslím si, že tu mám väčšie práva, lebo je to pešia zóna. Figu borovú. Nikto mi nedá prednosť, ak mu nevojdem rovno do cesty. Sám od seba nikto! Na pešej zóne!
Podobné je to na Židovskej ulici. Pešia zóna, zákaz vjazdu, a všade sa valia autá a niektoré príliš rýchlo. Vodiči sa správajú slušnejšie, keď idem cez priechod pre chodcov, ako keď sa nachádzam na území, ktoré je vyhradené len pre chodcov. Nedáva to zmysel. Čo vlastne robia autá na pešej zóne? Ničia dlažbu a ohrozujú chodcov. A zásobujú krčmy a kaviarne, ktoré v skutočnosti nikto nepotrebuje.
Idem na bicykli po malej ulici a trúbi na mňa auto, že mu zavadziam. Uhni! Po oboch stranách ulice sú nahusto zaparkované autá. Zaberajú aj cestu, aj chodník. Nemám kam uhnúť. Chodci nemajú kade prejsť. Mal by si sa mi klaňať a vzdávať úctu, že používam vlastné nohy namiesto spaľovacieho motora, pomyslím si. A neuhnem.
Sledujem autá jazdiace po nábreží. Takmer v každom sedí len jeden človek, šofér.
Niektorí ľudia asi chodia autom aj na záchod. Z kuchyne do obývačky.
Všetci chcú jazdiť autom. Ale keď im majú postaviť diaľnicu pred domom, tak protestujú. Smrad, hluk. To, že keď oni idú autom, spôsobujú presne toto niekomu druhému, to už nevadí. Hlavne, že si uchránili svoj piesoček. Kto bojuje mečom, mečom aj zahynie. Kto jazdí na aute... Tí, čo majú peniaze, si kupujú autá. Tí, čo nemajú, zomierajú inak.
V rámci Bratislavy sa dokážem veľmi dobre pohybovať na bicykli alebo MHD. Aj bez cyklistických chodníkov. Hoci niekedy je to o život. O rozbitú hlavu. Auto som použil jediný raz. Keď som išiel na STK. Aj preto ma tak štve, že sa cez ne musím neustále brodiť a že cyklista a chodec sú v Bratislave niekde úplne na spodku potravinového reťazca namiesto toho, aby boli vždy a všade privilegovaní.
Avšak, podľa mňa, toto nie je schopný zabezpečiť žiadny zákon. Ľudia musia zmeniť myslenie.
Miro Čársky (1975)
vyštudoval Vysokú školu múzických umení. Žije na lazoch pri Zvolene v Zaježovej. Vyšla mu kniha poviedok 1872 km od mora.