Keď som vyrastal, náš dom susedil s lesom, riedkym dvojhektárovým zvyškom mohutnej divočiny. Bolo to v jednom meste v Marylande, jeho osvietení projektanti sa postarali, aby tu nejaký pás zelene zostal.
Lesy boli naozaj krotké, ale sa plnili neuveriteľnými, obrovskými tieňmi. V zime boli hlboko zasnežené a akoby pohlcovali všetky obyčajné zvuky, ktoré vydával tvoj svet. V týchto lesoch sa mohli diať len strašidelné veci.
Bolo to miesto, kam utekali zlí chalani, keď vám na Halloween vytĺkli okná a vo vchode nechali ležať rozkopnutú tekvicu. V týchto lesoch neboli Indiáni, ale kedysi tam bývali. Počúvali sme o nich v škole, hovorilo sa im Indiáni z kmeňa Patuxtentov. Rýchli, presní, tichí ako divočina. Zmizli, zostali po nich nádherné zemepisné názvy: Patapsco, Wicomico, Patuxent.
