Česká republika prežila hviezdne dva roky, keď sa jej meno objavovalo v úvodníkoch najväčších svetových denníkov, keď sa o nej bavili štátnici najväčších krajín sveta, od Číny, Francúzska, Nemecka až, samozrejme, po Rusko a Spojené štáty. Spôsobil to jeden jediný radar s posádkou okolo stovky amerických vojakov a ochota vtedajšieho premiéra Mirka Topolánka a skupiny osvietených ľudí v jeho okolí, ktorí na ponuku amerického prezidenta Georga W. Busha kývli.
Na konci spomínaných dvoch rokov ostala typická česká pachuť. Príbeh amerického radaru nie je smutný len v tom, že nový prezident Barack Obama nedodržal to, čo podpísala predchádzajúca vláda a celý projekt protiraketovej obrany fakticky zrušil. Ďaleko smutnejšie bolo to, čo sa okolo radaru dialo v samotnom Česku.
Mirek Topolánek a jeho skupina sa v rétorike opozičných sociálnych demokratov, strany, ktorá bola dovtedy priraďovaná k pevnému demokratickému základu Českej republiky, stali takmer vlastizradcami. Z úst Jiřího Paroubka a jeho zahraničnopolitického nohsleda Lubomíra Zaorálka bolo v rámci „protiradarovej" kampane počuť protiamerické výlevy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani slovenský Robert Fico - eufemisticky označovaný za „najľavicovejšieho politika" Európskej únie. Keby sme však opustili západoeurópsku politickú korektnosť, mali by sme povedať, politika, v ktorom toho zostalo najviac z prednovembrového komunistu.
Najväčší nepriateľ ľudstva
V Jiřím Paroubkovi a Lubomírovi Zaorálkovi a ich súputníkoch toho z komunistického pohľadu na svet, kde imperialistické Spojené štáty boli najväčším nepriateľom ľudstva, zostalo evidentne veľmi veľa. Bohužiaľ, treba konštatovať, že mnoho zo sovietskej prevýchovy zostalo i vo väčšine Čechov, ktorí tejto nenávistnej kampani proti radaru a Spojeným štátom ochotne načúvali.
Nakoniec to dopadlo tak, že v českom parlamente sa nenašla väčšina, ktorá by dohody o americkom radare ratifikovala. A nebyť toho, že Barack Obama projekt radaru skončil sám, mohla to byť ešte poriadna hanba.
