samovražedné atentáty a Sharonova tanková päsť môžu totiž vyvolať nebezpečenstvo oveľa širšieho rozsahu: krvavá konfrontácia sa veľmi rýchlo môže preniesť do Libanonu, ba aj do Jordánska a nový blízkovýchodný konflikt sa predvedie v najdrastickejšej podobe.
Vyzerá to tak, akoby sa prezident Bush naozaj nedokázal zodpovedne orientovať v konflikte, ktorý si na každého doterajšieho amerického prezidenta vždy počkal. Dá sa povedať, že šéf Bieleho domu dostáva až priveľa a natoľko protichodných rád, že jeho vyhlásenia aj podľa toho vyzerajú. Trinásteho marca, keď Ariel Šaron začal po prvý raz používať tvrdšie prejavy vojenskej sily, prezident vyhlásil, že taký krok nepomáha riešeniu pomerov… Zo svojho texaského ranča počas Veľkej noci vyjadril Šaronovej akcii na Arafatovo sídlo v Ramalláhu podporu, akoby zabudol, že v rovnakej chvíli sa aj americká delegácia v OSN podpísala pod rezolúciu žiadajúcu stiahnutie izraelských vojsk.
Robert Malley, bývalý blízkovýchodný poradca prezidenta Clintona, za ktorého vlády sa zatiaľ najzreteľnejšie črtala možnosť dohody, odkazuje Bushovi: „Z krátkodobého pohľadu môže prevaha izraelskej moci upokojiť situáciu. Ale potom bude nasledovať znovu viac teroristických útokov a útokov na izraelské okupačné vojská a tieto útoky znovu rania Izrael a ohrozia stabilitu v oblasti a Američania nebudú mať iné východisko, než aby sa zasa do pomerov vložili.“ Na druhej strane napr. Richard Perle, bývalý námestník ministra obrany ešte v Reaganovej administratíve a terajší pentagonský poradca, vraví: „Musíme vyvinúť maximálny tlak na Arafata, nie na Izrael.“ Tieto dva výroky reprezentujú dve línie, ktorými by sa mala uberať Bushova politika voči tragickému konfliktu. Ale objavujú sa aj rady iného druhu - napríklad bývalý britský minister zahraničných vecí lord Hurd vyzýva Busha, aby sa spolu so Šaronom a Arafatom utiahol na odľahlé miesto a ani jedného z nich nepustil von, pokým by neboli ochotní dohodnúť sa na mieri. Kritika sa vznáša aj na málo pružného Bushovho blízkovýchodného emisára, penzionovaného generála Anthonyho Zinniho. Ten je priamym svedkom terajších udalostí, ale v podstate jeho vplyv sa blíži nule. Dokonca sa objavili celkom vážne názory, že by mal Zinniho stiahnuť a na jeho miesto vymenovať vlastného otca, bývalého prezidenta Georgea Busha seniora. Tým by americká angažovanosť nabrala na vážnosti. Veľmi zaujímavý návrh pre súčasného šéfa Bieleho domu však nezaznel z lavíc jeho mnohých poradcov, ale práve z Izraela. Yosef Alpher, bývalý analytik tajnej služby Mossad, vraví: „Američania potrebujú viesť medzinárodné úsilie na vyprodukovanie nového diplomatického pohybu pre mier. Všetky doterajšie mechanizmy zlyhali. Američania si potrebujú sadnúť za stôl a rokovať s Európanmi, Rusmi, Izraelčanmi a Arabmi a stvoriť novú formulu.“
