Bez veľkých rečí sa predvčerom skončila platnosť „Dohody o spolupráci SDK, KDH, DÚ, DS, SDSS a SZS pre II. volebné obdobie Národnej rady SR“. Bola podpísaná v decembri 1999, jej platnosť sa oficiálne skončila na základe článku 9, podľa ktorého „zaniká najneskôr 1. apríla 2002.
Neoficiálne platnosť dohody skončila omnoho skôr. Napokon, ani včerajšiu tlačovú konferenciu nezvolával šéf SDK Mikuláš Dzurinda, ale predseda SDKÚ. Aj on už pochopil, že „životnosť SDK bola vymedzená druhým volebným obdobím“, i keď sa tomu dlho vzpieral. Dohoda o spolupráci SDK s materskými stranami však má vlastnú výpovednú cenu. Bola to dohoda o dohode, i keď už o niekoľko dní po jej podpise bolo všetko inak. Text dohody však zachováva vtedajšie zámery politikov dnešnej SDKÚ. A tak v ňom možno nájsť aj príbeh záväzku šiestich strán „presadzovať zmenu volebného zákona, ktorá umožní kandidovať aj koalíciám v znení volebného zákona pred jeho novelizáciou v roku 1998 a zmenu zákona o združovaní v politických stranách a hnutiach, ktorá umožní kandidovať politickým združeniam (úniám)“. V tom čase totiž v hlavách politikov dnešnej SDKÚ brneli úvahy o založení nie strany, ale únie strán. Nie zániku DÚ, ale jej pridružení sa. Novela volebného zákona mala umožniť kandidovať aj takejto únii s tým, že na vstup do parlamentu by jej však stačila 5-percentná podpora voličov. Inými slovami - únia by síce bola zložená z viacerých strán, ale vo voľbách mala mať postavenie nie koalície, ale jednej strany. Do volebného zákona sa napokon nedostala - po zistení, že zákon o politických stranách takéto čudo nepozná, nebolo ju do neho možné zakomponovať. A keď vládna koalícia novelizovala zákon o politických stranách, úvahy o únii už boli minulosťou. Naopak, v rýchlosti sa musela stretnúť SDK, aby včlenila do stanov zákaz tzv. dvojakého členstva.
