Nie je to tak dávno, čo v Severoatlantickej aliancii prebiehali horúce diskusie o prvej prijímacej vlne. Preteky napokon vyhrali Česká republika, Maďarsko a Poľsko. Zvyšní stredo- a východoeurópski adepti zostali predo dvermi. Alfou a omegou vtedajšej debaty bola (okrem „samozrejmej“ pevnosti demokratických štruktúr kandidátskych štátov) predovšetkých schopnosť nových členov prispieť svojou troškou k vojensko-bezpečnostným schopnostiam NATO - alebo ich aspoň priveľmi neznížiť. A v neposlednom rade hrala rolu aj snaha aliancie byť naďalej v stave dodržiavať „mušketiersky“ článok 5 o vzájomnej pomoci pri napadnutí zvonka.
Dnes stojíme pred druhou vlnou prijímania do Severoatlantickej aliancie. Slovami amerického prezidenta pred „historickým krokom“. Tento výrok Georgea W. Busha však získava na pozadí súčasnej vnútroaliančnej diskusie mierne pozmenený význam. Spojené štáty sa totiž všetkými desiatimi zasadzujú za „big bang“. Pod „veľkým treskom“ rozumejú ponúknutie vstupu do tohto exkluzívneho klubu (takmer) všetkým zostávajúcim uchádzačom z bývalého východného bloku. Heslami dňa je „znovuzjednotenie starého kontinentu“, „boj proti medzinárodnému terorizmu“ a „nová architektúra vzťahu s Ruskom“. O vojenských schopnostiach rozšírenej aliancie sa akosi prestalo prednostne uvažovať. Do úzadia sa dostáva doterajší absolútne základný pilier súdržnosti NATO: byť v stave ubrániť celý svoj priestor pred útokom zvonka, teda legendárny článok 5 Zmluvy o NATO.
