Jeseň je smutné ročné obdobie. Nemala som ju rada už ako dieťa. Začal sa školský rok, krátili sa dni.
Dojímali ma najmä lastovičky. Lúčili sa posadané na elektrických drôtoch. Drôty, ktoré boli cez rok tenké ako linajky v písanke, boli zrazu hrubé, čierne ako stuha na smútočnom venci. Veľké biele ľalie v predzáhradkách šírili smutnú jesennú vôňu. O čo krajšie sú biele malé snežienky, ktoré síce nevoňajú, ale ubezpečujú nás, že bude veselo až do jesene.
Na lavičke
Môj ujo si o jeseni myslel to isté čo ja. Rozumeli sme si. Večer sme sedávali na lavičke pred domom, krátke rukávy sme mali prikryté hrubými svetrami, dívali sme sa na oblohu a ujo mi hovoril: „Pozri sa, babuľko, na jeseň sa ani hviezdy na nebi neudržia. Padajú jedna za druhou. Ak by, nedajbože, jeseň trvala dlhšie, obloha ostane bez hviezd. No čo už, taký je svet. Ty sa len chyť za vlasy a keď niektorú uvidíš padať, pomysli si, aby jeseň netrvala dlho. Jeseň je hnus. A jeseň života ešte väčší."
