Kríza je tým hlbšia, čím väčšia je na začiatku nerovnováha na finančnom, komoditnom či realitnom trhu. Tá súčasná dostala do vienka nerovnováhu v podobe cenovej bubliny na všetkých trhoch. Tieto bubliny mali spoločného menovateľa: prehnané zadlženie. Dlhovali domácnosti, podniky, finančné inštitúcie i štát. Až napadlo prvých skeptikov spýtať sa, nakoľko sú dlhy splatiteľné. A jeden trh po druhom sa začali rúcať.
Vlády sa zľakli. Kríza sa nehodila do volebných programov. Začali vynakladať astronomické sumy, aby „oživili" zadlžené subjekty tým, že ich oddlžia. Dlh odkúpil štát, ale musel si na to požičať vydaním štátnych dlhopisov. Dlh len zmenil majiteľa. Existuje stále.
Namiesto podnikov teraz dlhujú štáty. A spanikárili i centrálne banky. Cesta z krízy vraj vedie cez väčšie míňanie. Keď na to nemáme, musíme si požičať. Aby sme si mohli požičať, musíme mať lacné pôžičky. Znížme teda úrokové sadzby. Tak sa stalo. Úroky sú na minimách a predstihové indikátory už naznačujú obnovenú chuť míňať.
