Pred necelými dvoma týždňami sme sa rozlúčili s režisérom Ivanom Petrovickým v Historickej budove SND, kde bol na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov dve sezóny riaditeľom. Ale nie o tej krátkej epizóde chcem písať, dva roky v divadle nie sú veľa. Inakšiu éru Petrovického by som však chcel pripomenúť - a síce éru martinskú. Tam pôsobil (vo vtedajšom Divadle SNP) tridsať sezón, z toho ako riaditeľ desaťročie. A to desaťročie (1978 - 1987) bolo aj vďaka nemu mimoriadne.
Petrovický totiž nebol „kancelársky riaditeľ" alias „byrokratická myš" či „stranícky dozorca", ale bol kýmsi, komu divadelníci odjakživa vraveli PRINCIPÁL. Teda chlapík, ktorý nielenže ovláda niektoré z divadelných remesiel a s touto skúsenosťou spravuje súbor, ale ktorý rovnako dobre pozná stolárov v dielňach, osvetľovačov, „kulisákov", uvádzačky - skrátka celú pestrú osádku divadla. Ktorý v divadle a s divadlom prakticky žije. A preto si môže trúfnuť čosi, čo si iní netrúfnu.
Len vďaka nemu sme v „normalizačnom" desaťročí mohli v Martine uviesť dramatizáciu Diderotovho Jakuba fatalistu z pera emigranta Milana Kunderu, síce „pokrytú" fingovaným autorstvom Evalda Schorma (čo bol pre „zasvätených" napríklad v Prahe známy fakt, ale v Martine sa to prešmyklo). A Petrovický to režíroval! On sa zaslúžil aj o to, že Jozef Bednárik v Martine inscenoval Andrejevovu drámu Život človeka. Ibaže po premiére, len čo padla posledná opona, si inkvizičná komisia súdruhov z krajského a okresného výboru KSS a kovaných ideológov z Matice slovenskej predvolala na koberec tvorcov a vedenie divadla. Mali jedinú požiadavku: okamžite stiahnuť Život človeka z repertoáru! Petrovický ich však za dve hodiny „machiavelistickým" spôsobom presvedčil o opaku - a Života človeka žal neskôr úspechy doma i v zahraničí. Prelomiť nevôľu Ministerstva kultúry SSR a menovite súdruha Kota, aby divadlo mohlo uviesť dramatizáciu románu Prelet nad kukučím hniezdom, navyše potom, čo bola tá istá hra v Kačerovej réžii zakázaná deň pred premiérou v Ostrave, tiež nebolo ľahké. Keď sa to Petrovickému napokon podarilo a hru sme uviedli pod názvom Eniki-beniki a zožali sme s ňou ovácie v Prahe, prišla ďalšia komplikácia. Tentoraz po hosťovaní v Bratislave. V hľadisku Hviezdoslavovho divadla sa ocitli traja signatári Charty 77 Tatarka, Kusý a Šimečka. Petrovický bol opäť predvolaný na ministerstvo k súdruhovi Kotovi a výčitku, že sme do divadla vpustili „závadných" divákov zamietol návrhom, aby ministerstvo nabudúce označilo „závadných" divákov nejakou značkou; nie však žltou hviezdou, tá sa už predsa len dávnejšie skompromitovala.
