Globálne otepľovanie je fakt, značný podiel človeka na ňom tiež. Ak nechceme, aby možno už naše deti žili vo svete plnom výkyvov počasia, nevyhneme sa znižovaniu emisií oxidu uhličitého, pochádzajúceho najmä zo spaľovania fosílnych palív, teda uhlia a ropy.
Má svet aspoň teoretickú šancu? Aby sme sa vyhli nárastu priemernej teploty do konca storočia o vyše dva stupne Celzia, potrebujeme stabilizovať emisie skleníkových plynov v rokoch 2015 až 2020, potom by mali nasledujúcich tridsať rokov klesať každoročne o tri percentá.
O čom sníva ekoterorista
Približne takýto pokles nastal tento rok, najmä ako výsledok ekonomického útlmu a rastu nezamestnanosti, nie ako výsledok účinných opatrení vlád. Napríklad Rusko v uplynulom období znížilo emisie oxidu uhličitého iba preto, že sa mu rozpadol ťažký priemysel. Tridsať rokov riadenej globálnej recesie je možno snom ekoteroristov, určite nie cieľom väčšiny obyvateľov sveta.
Európski politici sa už niekoľko rokov predháňajú v percentách, o ktoré znížia emisie skleníkových plynov. Málokedy však povedia, ako presne to chcú dosiahnuť, lebo také opatrenia zjavne považujú za ekonomicky vysoko náročné.
Zložitosť snáh o znižovaní emisií dokumentoval aj prvý pokus na medzinárodnej úrovni - Kjótsky protokol, založený na možnosti obchodovať s emisiami. Zlyhal, lebo produkcia oxidu uhličitého sa presunula do Číny a veselo rástla rekordným tempom, no atmosfére je srdečne jedno, v ktorej časti sveta sa tento skleníkový plyn vyprodukuje. Dnes je teda zrejmé, že bez zapojenia rozvojových krajín s problémom nepohne nik.
Ešte menej by bol klimatický problém riešiteľný bez USA, teda krajiny, ktorá odmietla podpísať aj Kjótsky protokol a ktorá bola až doteraz suverénne najväčším dodávateľom oxidu uhličitého do ovzdušia. Čosi sa však predsa len zmenilo. Po nástupe Baracka Obamu do Bieleho domu podstatne stúpli vládne investície do obnoviteľných zdrojov energie, presadili sa úsporné opatrenia a štandardy zvýšenia účinnosti automobilov.
