Len čo sa v nedeľu podvečer na obrazovkách objavili prvé volebné výsledky do nemeckého Bundestagu, nevyhli sa novinári jednej zásadnej otázke. Nie je paradoxné, že v čase hospodárskej krízy voľby vyhrajú liberáli s konzervatívcami? Nie je azda toto obdobie najvhodnejšie na nástup ľavice?
Nie, nemusí byť, zvlášť ak sa sociálnych tém chopí aj stredopravé krídlo a ľavicu zbaví monopolu na sociálne otázky.
Stratégia skladačky
V predvolebných diskusiách pravice s ľavicou bolo zaujímavé sledovať nervozitu socialistov. Samotní moderátori chvíľami nevedeli, kto stojí na ktorej strane politického spektra a kto zastáva koho záujmy. Liberáli a konzervatívci, tak ako sa na nich patrí, bojovali za posilnenie podnikateľského spektra. Aby sa Nemecko vyhrabalo z krízy, potrebuje nové pracovné príležitosti, preto treba stáť po boku ťahúňov hospodárstva. Na realizovanie tohto projektu však treba aj kvalifikované pracovné sily. Nemecko môže byť globálnym hráčom, len ak rozvinie nové technológie a naštartuje výskum. Vzdelanie, dôležitá to sociálna téma, sa našla zrazu v kolíske liberálov, ktorí si ju vytrvalo hojdali až do konca. Rovnako, ako aj tému rodina. Na hospodársky rast treba technológie, ale tie tvoria ľudia, a tí sa budú rodiť len vtedy, ak založenie rodiny nebude znamenať sociálny zosuv. Preto si liberáli zobrali za cieľ i daňové úľavy pre rodiny.
Kým socialisti sa krútili okolo nezamestnaných a robotníkov, bez konceptu a plánu na ich financovanie, predkladala pravica systematické sociálne riešenia. Pravica vychádzala zo zásady, že najprv treba naštartovať podnikateľský sektor a hneď na to odľahčovať a zabezpečovať tých dole. Ľavicové puzzle vyzeralo inak, odľahčovať dole, bez toho, aby bolo jasné, kto a kedy to zaplatí.
