Mýliť sa je ľudské. Do nadpisu som to napísal s dĺžňami, hoci starí Rimania dĺžne nepoužívali. Ale dĺžky jednotlivých samohlások boli základom rytmu ich poézie. Vďaka tej poézii, aj vďaka nej, dnes vieme, kam dĺžne, dĺžky patria. A navyše vďaka liturgickej latinčine, kde sa dĺžne z praktických dôvodov aj dávali, aby klerici správne vyslovovali a spievali. Aby sme si aj my mohli uvedomovať, aký je latinčina spevný jazyk. A aká je vznešená. Keď teraz počujem, ako niekto vysloví Academia Istropolitana s krátkym „e" aj „a", trhá mi to ucho, hoci súc absolventom ekonomickej strednej školy, latinár nie som. Bez dĺžok mi to však znie primitívne. Tie dĺžky sú dôležité aj v slovenskom verši, dávajú mu spevnosť a akoby aj hĺbku.
Som z generácie, ktorá prešla mnohými školskými reformami, to nás iste aj deformovalo. Chodil som na gymnáziu do prímy a do sekundy, latina mala prísť niekedy v kvarte, ale neprišla, prišla reforma podľa cudzieho vzoru. Ale na tie dva roky spomínam, nikdy som sa tak poctivo neučil ako vtedy. Zvyšok škôl, s výnimkou vysokej, som preplával len akotak. Môj vnuk je teraz kvintán a latinské názvy tried im rušia, dúfam, že nedopadne s reformami ako ja. Rád citujem názor nebohého básnika Milana Krausa, že gramatika latinčiny sa neučí na banálnych textoch, ale na výrokoch múdrych ľudí, básnikov, filozofov, rečníkov, historikov, štátnikov. Tým sa okrem gramatiky učí aj vzdelanosť, kultúra. Poriadok jazyka s poriadkom myslenia.
