Odvtedy pristupujem k maďarským záležitostiam s istou bázňou a nehrniem sa tak do všetkého.
Nedávno ma zaskočila aj maďarská literatúra. Keď som bola prvýkrát v Paríži, vzala som si tam na čítanie denníky Sándora Máraia. Tak ma pohltili, že som si Paríž takmer prestala všímať. Ešteže Márai ho v denníkoch často spomína...
Denníky sú rozdelené do dvoch zväzkov a ja som ich čítala proti času. Najprv druhý diel, v ktorom Márai ako starý muž tak túži po smrti, že si po osemdesiatke kúpi revolver a urobí strelecký kurz. Potom prvý diel, kde sa ešte počas bombardovania Budapešti skrýva a bojí smrti. Rozmýšľa, že by ešte chcel vidieť more a byť chvíľu v Paríži.
Uvažuje veľa o reči a slovách. A tvrdí, že človek naozaj rozpráva len v svojej rodnej reči, v ostatných konverzuje. Vety a slová. Všeličo môžu prezradiť. Napríklad to imbecilné klišé - hrať či vyťahovať maďarskú kartu.
Kedy ste naposledy hrali karty? Ja v detstve - a hrali sme ich len v prípade, že pršalo alebo sme boli chorí a museli sme sedieť doma. Život sa zastavil. Pamätám sa, ako moji rodičia, teta a stará mama, istý čas mastili kanastu. Teta Jarka fajčila sparty, môj tatko dalili a na stole bola fľaša sviečky. Komunizmus, to bolo tiež obdobie kartárov. Človek veľmi nevychádzal, veľa radšej pred cudzími nerozprával. Čakal na koniec choroby.
