Podľa lídra Smeru je ťažké predstaviť si, že SDA bude po tom, ako sú známe postoje a názory Petra Weissa či Milana Ftáčnika, zrazu ľavicová. „Naopak, v podobe SDA prichádza zakuklená pravica a doslova politický satelit Dzurindovej SDKÚ,“ konštatoval Fico. Podľa neho sa tak istým spôsobom opakuje rok 1994, keď sa odtrhol od SDĽ Ján Ľupták, aby poslúžil ako doplnok vo vláde Vladimíra Mečiara. „Čo bol Ľupták pre Mečiara, chce byť teraz Weiss pre Dzurindu,“ zdôraznil. Zároveň dodal, že SDA nie je žiadna nová strana, ale zberný kontajner pre hrobárov ľavice na Slovensku.
Ak by chcel Robert Fico pri hodnotení Weissovej SDA použiť ešte tvrdšie slová, ostali by mu zrejme k dispozícii už len nadávky. Po odpoveď na otázku, kde sa v ňom vzalo toľko kritickosti k novej strane, netreba chodiť ďaleko - Fedor Flašík sa už dlhší čas snaží voličom vsugerovať myšlienku, že novým predsedom vlády bude práve Fico. V prípade, že by Weissova Sociálnodemokratická alternatíva uspela, teoreticky by nemusel byť nielen predsedom, ale dokonca ani členom vlády. Napokon, sám to nepriamo priznáva tvrdením, že Weiss by sa mal stať „Dzurindovým Jánom Ľuptákom“. Odhliadnuc od kvalitatívnych rozdielov medzi politikou Ľuptáka a Weissa, ako aj medzi stranami ZRS a SDA, technicky bolo ZRS „jazýčkom na váhach“, ktorý umožnil Mečiarovi vytvoriť vládu. Presne takým jazýčkom, akým mohol byť po týchto voľbách Smer. Strana sa pôvodne definovala ako neľavicová-nepravicová, ale čisto pragmaticky orientovaná. Neskôr Monika Beňová uviedla, že hoci je Smer pragmatickou stranou, má viaceré znaky pravicových strán - čo by mohlo znamenať, že vtedajšou stratégiou Smeru bolo posunúť sa v politickom spektre bližšie k pravému stredu. V tom čase mal tento subjekt pravdepodobne záujem najmä o bývalých voličov SDK. Lenže najstabilnejšou skupinou fanúšikov Smeru sú práve ľavicovo orientovaní bývalí voliči SDĽ. Pokiaľ bola SDĽ vedená Migašom či Koncošom, nepredstavovala pre Fica nebezpečenstvo - naopak, nekompetentnosť predsedov strany mu neustále „zadarmo“ posúvala nových voličov. Preto si mohol dovoliť rezignovať na ľavicovú orientáciu a snažiť sa „neutralitou“ prilákať širšie spektrum voličov. Len čo sa však objavila možnosť víťazstva Weissa vo voľbách predsedu SDĽ, prípadne perspektíva založenia novej strany, Smer začal prudko meniť farbu z neutrálnej na červenú. Tretia cesta Smeru už nebola „made in Slovakia“, ale hlásila sa k ľavicovej filozofii T. Blaira. Reálna agenda tejto strany má pritom podstatne bližšie k pravicovému populizmu než k novej ľavici. (Aspoň pokiaľ nepokladáme za ľavicové témy trest smrti, zvýšenie úrovne policajnej represie, rómsku a maďarskú otázku.) Možní budúci politickí spojenci Smeru z Koncošovej SDĽ a SOP začali stále častejšie pripomínať občanom, že „aj Smer je ľavicovou stranou“.
