Meno predsedu Najvyššieho súdu si neželám vedieť už dnes. Márne. Nie preto, žeby som si reprezentantov týchto vrcholných orgánov právneho štátu nechcel vážiť! Naopak. Ak si to neželám, tak to nie je ani preto, že by som sa modlil za stratu schopnosti a energie zaoberať sa vecami verejnými. Nechcem otupieť a rezignovať. Naopak.
Času, keď ma to nebude zaujímať, sa chcem dožiť preto, že by som sa chcel spoľahnúť na takú mieru vyspelosti zastupiteľnej demokracie, že samotný post, teda „inštitút úradu", bude garanciou stavu, v ktorom sa ja, občan, ktorého povolaním ani zamestnaním nie je politika - teda služba ľuďom, ale trebárs hra na hudobnom nástroji, nemusím obávať toho najhoršieho, teda toho, že nástroje demokracie budú zneužité tými, ktorých sme si zvolili, aby nimi podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia narábali pre blaho spoločnosti.
Základný kameň
Mám intenzívny pocit, že na týchto stoličkách a na mnohých stoličkách od nich odvodených zase sedia občania, ktorí nezabudli na základný kameň svojho pôsobenia v politike len preto, lebo ich ambície žiadny slušne pomenovateľný základ nemajú.
Nehovorím tu o takom tom dekoratívnom naleštenom kuse ušľachtilej žuly, ktorý všetci funkcionári sveta prídu veľmi radi symbolicky poklopkať kladivkom. Hovorím o základnom kameni tak, ako ho vnímali stavitelia gotických katedrál. O neuralgickom bode celej tej vznešenej konštrukcie z kameňa, nápadov a ideálov, ktorú už celé stáročia právom považujeme za stesnenie duchovna. Majú dnešné snaženia špičiek zákonodarcov, exekutívy a justície na vrcholnej úrovni takýto základný kameň? Ak áno - čo ním je? Prečo nám naň nevedia ukázať prstom a povedať - hľa, na tomto kameni budujem pevné základy právneho štátu, aby sa každý jeho občan cítil slobodne a bezpečne? A ak tvrdíme, že dnes na Slovensku budujeme demokratickú a občiansku spoločnosť, čo by mohlo byť jej dobovým architektonickým ekvivalentom?
Obávam sa, že akurát tak autobusová zastávka pri ceste, po ktorej premáva kyvadlová doprava vezúca naše očakávania odnikiaľ nikam. Čo s tým? V podstate máme tri možnosti: opýtať sa tých, ktorí na to majú mandát, našepkať im alebo - mávnuť rukou. Posledná možnosť sa mi nepáči, na druhú v poradí si netrúfam, ostáva mi teda tá prvá. Pýtam sa teda - o čo vám ide, páni? V akej krajine chcete byť poslancami, ministrami, sudcami, županmi...?
Začínajúce dusno
Keď v roku 1933 vábeniu národného socializmu spontánne podľahli tisícky intelektuálov, nevedeli si predstaviť ani to, že Hitler bude na zničenie demokracie v krajine potrebovať menej ako sto dní, nieto že by si ešte vedeli predstaviť hrôzy, ku ktorým svet doviedol do mája 1945. Čo rozhodlo o tom, že doktrínu národného socializmu prijali tak nadšene? Čo viedlo elity boľševikov i menševikov v roku 1917 v Rusku k tomu, že prijali za svoje učenie o revolučnej úlohe más? Boli predsa medzi nimi predovšetkým mladí buržujovia, šľachtici, intelektuáli a umelci. Žiadny proletár kontúry svetovej revolúcie proletariátu nerysoval. Jedni i druhí sa vzdali individuálnej slobody a zásad demokracie v mene nadindividulálnych cieľov. Stelesnením autority sa stal nemecký národ, resp. svetový (ruský, sovietsky...) proletariát. Len čo sa proces zavŕšil doma, nastala fáza vývozu.
Snažím sa čítať, počúvať a vnímať život okolo seba a zdá sa mi, že v našej spoločnosti zasa raz začína byť dusno. Také to nevetrané, zatuchnuté dusno, ako býva v miestnosti, v ktorej sa usilovne pracovalo a nevetralo. Nevetralo, lebo sa pracovalo na niečom, čo nie je na ukazovanie. Alebo spalo a nevetralo. To je ešte hustejšie dusno. Neviem, ktoré z týchto dvoch dusien vnímam v ovzduší, no rozhodne viem, že to nie je nič oblažujúce.
