Všade neznáme cudzojazyčné názvy, namiesto tichých vinárničiek, dávno známych viech a kaviarní banky či akési gýčovo vyčačkané a hlučné paródie na socialistické závody verejného stravovania. Ako sirota Maruška zblúdená v tmavom lese bilbordov kričím: Dobrí ľudkovia, kade sa ide na Slovensko? Developeri neodpovedajú.
Dobrí ľudia sa poskrývali do knižnice, sú múdri a tichí. Hovoria: Mysli si, že si pieseň, ktorú nik nezaspieva - a spievaj si ju sám. To je citát z básne Jána Juračku, baníka z Handlovej. Juračka bol citlivý a vzdelaný mladý človek, zberateľ kníh, korešpondencie a autogramov osobností, ktorý v čase normalizácie, začiatkom sedemdesiatych rokov priniesol rukopis niekoľkých básní do martinského vydavateľstva Osveta, kde pracovala moja žena. Vo vydavateľstve nastali zvyčajné byrokratické a ideologické prieťahy podľa národnej tradície ani z voza, ani na voz. Napokon som rukopis prepísal s desiatimi kópiami písacieho stroja, napísal k tomu doslov, knihárovi dal zviazať a kniha bola nielen na svete, ale dokonca aj v Prahe, kde ju ďalej prepísali a vydali v novej samizdatovej edícii Petlice Ludvíka Vaculíka ako jeden z mála slovenských titulov. Teraz mám v rukách blednúce písmená útlej knižky s básnikovým venovaním a podpisom Ján Juračka, Zmlčanievanie, Martin marec 1975.
