Všetci, čo sa čo len trochu zaujímame o to, kde žijeme, vieme, kto tu vládne. Že to je luza, bezostyšní zlodeji a ich prisluhovači, ktorých prototypom je Primitív Bezhanby, arogantný, mafiánsky založený tvor typu „Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu". Či má hrubý krk, alebo je to subtílny zjav, je jedno. Prezradí ho absencia vyšších princípov konať vo verejný prospech, nech je jeho rétorika akákoľvek.
To sú tí zlí. Lenže aj na druhej, tej, akoby civilizovanej strane ľudí s vkusom a spôsobmi, je, v sofistikovanejšej podobe tento tvor doma. Slušák Bezhanby parazituje na verejných zdrojoch rovnako, len akoby ho jeho dobré vychovanie a dobrý vkus naučili o sebe samom zmýšľať len v dobrom. Títo milí ľudia vo funkciách, v komisiách, ktorí sami sebe prideľujú peniaze na svoje kšefty alebo kšefty svojich kamarátov, ktorí im potom, recipročne poslúžia rovnako, sú fajnovejší. „Sú to škrupinkári," povedal mi jeden pán, teatrológ, žijúci vo Francúzsku, „a do ich škrupinky sa nedostanete, tam pustia iba vlastných."
Nedávno som sa dozvedela o jednom veľmi šikovnom škrupinkárovi, bezostyšnom mladíkovi, ktorému sa to podarilo. Takto: Zamestnal sa v rádiu. Mal tam známeho. Zamestnal sa ako dídžej. Ale nielen to. Ako autor tzv. džinglov (to sú tie krátke zvučky v rádiách, ktoré sa opakujú a ktoré tak lezú na nervy) sa prihlásil do SOZA, (zväz autorský, ktorý vypláca autorom honoráre za hranosť v médiách) a keďže vieme, kto tam vládne, reguly sú také, že za tieto nasprostasté „džingle" sa vyplácajú neadekvátne peniaze.
