Tohto roku sa leto skončilo pomerne neskoro, až v druhom týždni októbra. Koncom septembra ešte rad-radom padali teplotné rekordy storočia a potom z jedného okamihu na druhý nás tak ako krutý úkladný vrah studenou oceľovou dýkou napadla jeseň svojimi chladnými dažďami.
Takéto zmeny počasia vieme „skutočne oceniť" len my, ktorí máme sklony k depresii. V tomto čase cítime tak naozaj, aké strašné je ranné vstávanie, keď sa človeku nechcú pohnúť končatiny a nechce „naskočiť" ani ten prekliaty mozog. Za takého októbrového rána človek preciťuje, akí znervózňujúci dokážu byť ľudia, ktorí ráno len tak vyskočia z postele a hneď sa vyškierajú, pobehujú a ešte aj hovoria! Človeka, ktorý v takejto situácii hovorí ku mne, ba dokonca očakáva aj to, aby som mu odpovedal, by som bol schopný aj nafackať. Našťastie, manželka ma už dobre pozná a ráno mi mlčky podá kávu a čaká, kým do dna nevypijem veľký hrnček nesky.
Keď nás už teda prepadla tá jeseň, rýchlo som pouvažoval nad tým, akými pozitívnymi udalosťami by som vedel zmierniť deprimujúci vplyv októbra. Chvalabohu, ukázalo sa, že pozitívnych udalostí sa nájde kopec, takže som začal dúfať, že my dvaja, ja a pozitívne udalosti, predsa len zdoláme nejako toho prekliateho „čierneho psa" (Churchill).
Najprv som dúfal v Nobelovu cenu za literatúru. Presnejšie, v Amosa Oza. Keď som v Izraeli viedol cvičenie na prekonávanie konfliktov, prečítal som niekoľko jeho kníh a veľmi som si ho obľúbil. Najviac som si vychutnal jeho knihu Ako liečime fanatika. Konečne sa našiel chlapík, ktorý aj v prípade takých vážnych tém, akými sú národný a náboženský fanatizmus, verí v liečivý vplyv humoru a smiechu. A ako skutočný mudrc sa dokáže vysmiať aj sám sebe. Ale cenu predsa nedostal on, a tak som sa rýchlo poobzeral po ďalšom pozitívnom impulze. Našťastie, bol tam sobotňajší futbalový zápas. Myslel som si, že ak dobre naložíme Slovinsku, niekoľko dní budem mať dobrú náladu. (Predstavte si, ja Maďar na Slovensku som drukoval Slovensku! Pred dvadsiatimi rokmi by to bolo nepredstaviteľné. Zavolal som niekoľkým priateľom a vysvitlo, že aj oni drukovali Weissovcom! Lebo my sme už takí hlupáci. Útočia na nás sprava, zľava, jazykový zákon a podobné veci a my „na oplátku" predsa drukujeme vám. Rozumiete tomu, moji milí slotofilskí priatelia?) Ale výsledok bol zdrvujúci a ja som sa už skoro vzdal. Potom mi v nedeľu ráno napadlo, že v Bratislave je medzinárodná výstava psov. Zobral som Fridu a už aj sme frčali do Incheby. A konečne nastal pozitívny impulz. Vysvitlo, že spomedzi 21 300 predstavených psov je moja maličká Frida najmilší a najvernejší psíček. A je taká múdra, že dokáže vyliečiť aj depresiu. Pravda, o tom už nerozhodla porota, ale ja, jej optimistický, veselý majiteľ.
