sť, aby sa touto stranou zaoberala. KDH vstúpilo do kampane, keď si osvojilo protiorbánovskú agendu v nádeji, že sa mu podarí osloviť dezorientovaných voličov rozhádaných národných strán. SDKÚ zatiaľ kampaň nevedie, ale vďaka vyhláseniam západných diplomatov sa predmetom politickej diskusie stala hlavná téma jej volebného programu: euro-atlantická integrácia. Väčšina strán s politickou reklamou ešte vyčkáva. Aj predpokladaný víťaz septembrových volieb HZDS zatiaľ necháva svojho maskota odpočívať v Elektre.
Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že preferencie strán sú stabilizované. Nedochádza v ich vývoji k žiadnym výraznejším výkyvom. Z toho možno usudzovať, že voliči sú pevne rozhodnutí, ktorú politickú stranu budú voliť. Až na jednu či dve výnimky je už dnes jasné, ktoré strany budú aj po nadchádzajúcich voľbách parlamentnými, a ktorým hrozí bezútešná mimoparlamentná budúcnosť. V takejto konštelácii rozloženia voličských sympatií je priam nemožné urobiť agresívnou, vtipnou, špinavou, šarmantnou atď. kampaňou zásadný volebný prielom. Predvolebná kampaň tak stráca svoj pôvodný zmysel, ktorým je prostriedkami masovej komunikácie presvedčiť voličov, aby zmenili svoje pôvodné rozhodnutie a volili inú politickú stranu. V slovenskej realite tak má predvolebná agitácia len udržiavaciu funkciu, ktorej účelom je pripomenúť skalným voličom (v prípade novovzniknutých strán skalným sympatizantom), že ich strana sa nestratila a uchádza sa o ich priazeň.
