Možno najprv len tak, z čírej zvedavosti, no už veľmi skoro nastúpili nájomní donášači (hoci nie každého čakal honorár tridsať strieborných) a ktosi vymyslel v múroch zabudované Dionýzovo ucho. A než sa stretlo tisícročie s tisícročím, obklopili nás povestné „ploštice" a čoraz dômyselnejšie systémy na odpočúvanie telefónov. Ruka v ruke s nimi štyri desaťročia s neznesiteľne podozrievavými ochrancami „víťazstva pracujúceho ľudu".
I keď zo stretnutia ich služobnej horlivosti s drahou, zväčša zahraničnou technikou sršali občas iskričky nechcenej komiky. Pravda, museli ste sa vyrovnať s tým, že vám ucholaz s mikrofónom vliezol do ucha až po bubienok. Ako keď povedzme za vami prišiel kolega, ktorý sa netajil, že za ním doliezajú tajní. Bol v očividných rozpakoch a celý červený horko-ťažko vykoktal: „Prepáč, je mi to trápne, ale celý týždeň ma otravujú, aby som zistil, čo za Nemca sa ti to zasa ohlásilo na návštevu."
Uvedomil som si, ako táto záhada otriasa bezpečnosťou štátu a ochotne som pripustil, že to bude môj starý známy z nemeckej televízie. Vlastne to nebol zlý obchod. Získal som istotu hneď v dvoch bodoch. Že netrpím stihomamom a naozaj ma odpočúvajú. A najmä, že to s ich IQ nebude až také slávne, keď im nezišlo na um spojiť sa s Prahou, aby sa dozvedeli, ktorý cudzinec (veď celkom iste všetkých sledovali a odpočúvali) telefonoval, že príde do Bratislavy. A predstava démonických superagentov sa scvrkla na Ladov idylický obrázok prihlúplych čertov z ľudových rozprávok.
