Avízo o možnom použití veta Slovenskom pri dokončovaní ratifikácie Lisabonskej zmluvy zostáva pre drvivú väčšinu štátov únie nezrozumiteľné. Aj preto, lebo Slovensko, ktoré už zmluvu ratifikovalo, rozohralo vysokú hru vydieračským spôsobom: buď-alebo. Buď bude vetovať dohodu, ktorú pred ratifikovaním požaduje Česká republika, alebo sa text tejto dohody musí týkať aj Slovenska.
Na tom, že ide o politický a nie právny problém, sa zhodujú všetci. Koniec koncov, aj preto je problém riešený výlučne politicky, nie právne. Riešiť ho právne vyžaduje otvoriť Lisabonskú zmluvu, zapísať do nej nové výhrady a znovu zopakovať ratifikačný proces v 27 krajinách. Po krachu Ústavnej zmluvy pre Európu a politicky vydrenej Lisabonskej zmluve možnosť opakovanej ratifikácie eurodokumentu už nepripustí nikto. To je hranica, za ktorú europolitici jednoducho nepôjdu, pretože by ich veľmi rýchlo zomlela.
Už to tuší aj Klaus
Zdá sa, že si to pomaly, ale predsa uvedomuje aj český prezident Václav Klaus a postačí mu taký postup únie, aký zvolila k Írsku. Otázka znie, či garancie mimo samotnej zmluvy - alebo napríklad jej riadnych dodatkov - sú potom právne záväzné, alebo iba na ozdobu a aj keď na to existujú rôzne názory, definitívnu odpoveď môže dať len súd.
Napokon, na to, že ide iba o politiku, poukazuje aj spôsob informovania premiérom Ficom. Ak by malo ísť o skutočnú ochranu štátnych záujmov, len ťažko by o tom slovenskú spoločnosť informoval najskôr v zahraničnej televízii a potom z pohodlia kancelárie. Oprávnene sa možno domnievať, že takúto cestu zvolil iba preto, aby sa vyhol otázkam novinárov, obzvlášť keď si spomenieme, že mimoriadnu tlačovú konferenciu bol premiér Fico schopný zvolať, keď išlo o psa ministerky Tomanovej.
